PHOTO LONDON 2019 alebo čo sa v Londýne oplatilo vidieť

Fotografický veľtrh Photo London sa tento rok konal už piatykrát, ponúkol rozsiahlejšie portfólio a nadobudol na svojej dôležitosti. Opäť zaplnil priestory Sommerset House - nádvorie nádhernej neoklasickej budovy na nábreží Temže, ako aj jej vnútorné rozsiahle haly a podzemné miestnosti - aby svetu ukázal to najlepšie z minulosti, súčasnosti, ale aj budúcnosti fotografie.

Photo London prináša každoročne v máji do Londýna event medzinárodnej fotografie, ktorý profituje zo štatútu globálneho kultúrneho veľkomesta. Bol založený v roku 2015 a za päť rokov si vybojoval miesto na mape svetovo uznávaných a rešpektovaných fotografických veľtrhov, ktorý ešte viac napomáha rozvoju londýnskej dynamickej fotografickej komunity a fotografického priemyslu ako takého. Prelína sa tu svet najväčších múzeí, aukčných domov, malých aj veľkých galérií, je to miesto stretnutí kreatívnej komunity vrátane celosvetovo uznávaných fotografov, kurátorov, vystavovateľov, zberateľov, obchodníkov s umením, až po verejnosť, ktorú fotografia ako najsilnejšie médium našich čias oslovuje.

Tento rok sa na veľtrhu zišlo viac ako 100 vystavovateľov z 21 krajín celého sveta a veľká časť tvorby bola venovaná novým trendom a doteraz neznámym dielam. Do tejto kategórie určite spadá aj tvorba americkej street fotografky Vivian Maier. Dekádu po jej smrti, keď sa v domove dôchodcov pošmykla na ľade a následkom zranenia hlavy zomrela, bolo možné jej tvorbu vidieť vo Veľkej Británii po prvýkrát. Howard Greenberg, newyorský obchodník s fotografiami, priniesol na veľtrh viac ako 100 jej fotografií. Každá fotka bola na predaj v cenách od 5 000 do 6 500 amerických dolárov. Maier bola veľmi plodnou fotografkou, jej doteraz známa tvorba obsahuje viac ako 150 000 fotografií, ktoré vytvorila počas svojho života (1926 - 2009), a ktoré zachytávajú prevažne ľudí a architektúru miest ako Chicago, New York a Los Angeles. Približne 40 rokov pracovala ako opatrovateľka detí a fotografii sa venovala ako koníčku vo svojom voľnom čase. Jej fotografie boli donedávna úplne neznáme a počas jej života neboli nikdy publikované. Podľa všetkého autorka nemala nikdy v pláne ich vystavovať, či ukazovať, možno ani nechcela aby boli niekedy nájdené. Dnes sa predávajú za tisíce. Je otázne, čo by si myslela o svojej súčasnej popularite a komerčnom úspechu.

Archív jej negatívov bol nájdený nedávno, v roku 2007, a jej príbeh prevalcoval fotografický svet. Príbeh od jej objavenia po komerčný úspech bol dlhý a preplnený súdnymi spormi o vlastníctvo, licenčné poplatky či dedičstvo. Po viac ako dvoch rokoch súdy konečne rozhodli, ale detaily rozhodnutia neboli nikdy zverejnené. Historik John Maloof sa stal len náhodou vlastníkom pokladu, ktorý obnášal približne 90 percent jej tvorby, keď v aukcii kúpil obsah úložnej skrinky, či lepšie povedané, prenajatého skladu, ku ktorému sa prenajímateľ nepriznával a neplatil účty. Sklad obsahoval nekonečné množstvo negatívov, printov, nahrávok a filmových klipov, ktoré zachytávali Chicago počas 50-tych až 70-tych rokov. Maloof zverejnil zoskenované fotografie na internete spolu s príbehom Vivian a tie sa stali okamžitým hitom. Mnohé negatívy ešte stále neboli spracované a fotografie vytlačené… Príbeh jej života a tvorby sa stal inšpiráciou pre mnohé knihy a dokumentárne filmy, z ktorých najznámejší je “Finding Vivian Maier” z roku 2013. Tento film bol dokonca nominovaný na Oscara, zarobil 2,2 milióna dolárov a “zahrali” si v ňom aj fotografi ako Mary Ellen Mark či Joel Meyerowitz. V tomto dokumentárnom filme je možné vzhliadnuť aj rozhovory s niekoľkými obyvateľmi Chicaga, ktorí si Vivian Maier pamätali z detských čias keď bola ich opatrovateľkou. Svoj pohľad na svet cez hľadáčik fotoaparátu si cibrila v uliciach svojho mesta a zároveň na sebe samej. Časť výstavy v rámci Photo London bola venovaná práve jej inovatívnym self portrétom - ako zachytila svoju siluetu na chodníku, alebo náznak odrazu jej tváre a fotoaparátu v okennom skle.

Z ďalších veľkých mien fotografického sveta treba spomenúť meno Stephen Shore, ktorý bol počas veľtrhu vymenovaný za Photo London Master of Photography roku 2019. Každý rok takto Londýn vzdá hold jednému z významných moderných fotografov, ktorý zároveň dostáva aj nemalý priestor na vystavenie svojej tvorby počas veľtrhu. Stephen Shore je známy predovšetkým ako priekopník, ktorý používal farbu v rámci umeleckej fotografie. Jeho tvorba je často publikovaná a vystavovaná už dlhých 45 rokov. “Details” - tak sa volá jedna z dvoch vystavovaných sérií, v ktorej Shore tiež po prvýkrát na veľtrhu vo Veľkej Británii predstavil publiku prirodzené zátišia, ktoré fotografoval. Veľkoformátové fotografie sa neskutočne vynímali na stenách podzemných priestorov Somerset House. Druhá séria “Los Angeles” bola o niečo kľudnejšia, vo forme omnoho menších printov z vplyvnej série staršej tvorby Stephena Shora. 60 malých čierno-bielych fotografií z čias pred Shoreovým farebným obdobím vznikli počas jediného dňa v Los Angeles v roku 1969. Sprevádzal tam svojho otca na služobnej ceste a všetky zábery urobil z auta. Prechod z extra veľkého formátu modernej tvorby k 50 rokov starým, extra malým fotografiám, poskytol zaujímavý pohľad na jeho fotografickú prax. Pohyb a cestovanie boli vždy centrálnou súčasťou jeho fotografií. Štruktúra jeho sérií sa často nesie v znamení road tripu. Podnikal aj niekoľko mesiacov dlhé výlety počas ktorých dokumentoval krajinu, interiéry, ľudí a miesta, ktorými prechádzal. Jedlo na tanieri. Motelová izba. Benzínka alebo výkladné skrine obchodov. Banálne, obyčajné, každodenné veci a scenérie je to, o čo prejavuje záujem a čo fotí. Namiesto toho, aby si našiel nejakú nezvyčajnú tému, prináša jeho fotografia pohľad na veci, ktoré nás obklopujú každý deň. Na jeho fotografiách sa každodenné stáva nezvyčajným.

Kariéra Stephena Shora začala pomerne skoro. Narodil sa v roku 1947 a prvý fotoaparát držal v rukách už ako šesťročný. Keď mal 14 rokov, kúpil si jeho tri fotografie módny fotograf Edward Steichen (ten v tom čase pracoval ako kurátor v Múzeu moderného umenia v New Yorku (MoMa)), a keď mal 17 rokov, bol už pravidelným návštevníkom neslávne známej Factory Andyho Warhola, kde fotografoval tohto umelca a ďalšie excentrické osobnosti, ktoré ho obklopovali. Bol ambiciózny a vo veku 23 rokov už mal prvú sólo výstavu svojich fotografií v MoMa, čo bola druhá výstava žijúceho fotografa v histórii tohto slávneho múzea moderného umenia. Vystavované fotografie boli na prvý pohľad banálne - zobrazovali hrdzavejúce autá v lese, trávnik niekde v Texase alebo chodník v Manhattane - zadefinovali však určitý imidž Ameriky a zároveň farebnú fotografiu ako formu umenia.

Obom fotografom - Vivian Maier aj Stephenovi Shoreovi venujem niektoré z mojich ďalších príspevkov, keďže si myslím, že si zaslúžia vašu pozornosť a ich prínos pre fotografiu nie je možné popísať v niekoľkých riadkoch.

Tak ako v Paríži počas Paris Photo, aj v Londýne odporúčam stráviť na veľtrhu viac ako jeden deň. Tisíce fotografií totiž jednoducho nie je možné plnohodnotne vnímať a stráviť za jedno popoludnie. Myslím si, že každý si vie na veľtrhu nájsť niečo, čo ho zaujme. Portrétna fotografia, archívne čierno-biele fotografie starých majstrov, krajinky, still-life, street fotografia, architektúra, dokument,… Na veľtrhu som dokonca našla fotografie slovenského umelca Rudolfa Sikoru. Zaujala ma prezentácia fotografií juhoafrického fotografa Davida Goldblatta, ktorý minulý rok opustil tento svet vo veku 87 rokov. Goldblatt pol storočia dokumentoval sociálnu a politickú zmenu v Južnej Afrike, ale fotografie, ktoré na veľtrh priniesla galéria Goodman boli z jeho prvotnej tvorby. Išlo o akési objavovanie a skúmanie ľudských tiel. Séria fotografií založených rúk v lone ľudí sediacich v parku a k tomu roztrhnutá pančuška, detaily chodidiel ľudí ležiacich v tráve, fotografia rozkroku obéznejšieho muža, detail retiazok na chlpatej hrudi, či záber na spiaceho muža opäť niekde v johannesburgskom parku. Počas svojej fotografickej kariéry sa k tejto sérii miestami vracal, ako keby v nej chcel pokračovať. V mojich očiach silný a zaujímavý experiment.

O fínskej fotografii toho veľa nepočuť. Aspoň ja sa musím priznať, že o nej veľa neviem. Zo severskej tvorby mám obľúbenú nórsku fotografku Elin Hoyland. Jej kniha fotografií The Brothers má v mojej knižnici čestné miesto, ale z Fínska sa doteraz ku mne nedostalo nič. Doteraz. Claire Aho. Bohužiaľ, už tiež nežijúca autorka, ale jej krásne farebne a svetelne doladené portréty ma chytili za srdce. Poviete si OK, 50-te roky, Fínsko… Netreba sa unáhliť. Jej tvorba vyžaruje ženskosť, jemnosť, farebná škála je v krásnej rovnováhe s fotenými subjektami. Nie je to len vintage aspekt, ktorý vás osloví, možno to bolo určitou mäkkosťou, ktorou jej fotografie vyčnievali z tisícok ďalších.

Pavilion Commission - uprostred nádvoria Somerset House je už tradične počas Photo London postavený veľký biely stan, ktorý rozširuje výstavné priestory veľtrhu. Na výstavu fotografií boli použité aj steny stanu a miesto na nich našli fotografie troch fotografiek: Mary McCartney a jej intímne čiernobiele fotografie tanečníc kráľovského baletného súboru; Rachel Louise Brown a jej pútavá štúdia Floridy; a Susan Meiselas s výberom fotografií zo ženského utečeneckého centra v Black Country.

Leica galéria predstavila tvorbu Ralpha Gibsona z rokov 1960 - 1970. Gibson je jednou z legiend fotografov, ktorí fotili s fotoaparátmi značky Leica. Fotografický svet zaujal svojou schopnosťou zachytiť realitu inak, ako fotožurnalistickým spôsobom, ktorý v tej dobe prevládal. Jeho fotografie sú abstraktnejšie a predovšetkým jeho prvotiny sa vyznačujú veľkým kontrastom bielej a čiernej a viac grafickým jazykom. Jeho fotografická cesta bola trošku komplikovaná. Vo veku 16 rokov sa vykašľal na školu, chvíľu sa zaúčal ako automechanik, ale po 6 mesiacoch narukoval do U.S. Navy. Tu bol zapísaný do fotografického kurzu, ale nezvládol ho úspešne ukončiť. Až na druhý pokus. Po ukončení vojenskej služby sa naplno začal venovať fotografii. Dokonca bol chvíľu asistentom Dorothey Lange. Začiatkom 60-tych rokov začal pracovať ako fotožurnalista a za krátky čas sa dopracoval k skúšobnému členstvu v agentúre Magnum Photos. Netúžil však fotiť pre noviny a časopisy, vytvárať niečo, čo je po otočení stránky už preč. Neustále hľadal svoj vlastný štýl. Jeho snahou bolo vytvárať fotografie, ktorých sledovaním možno stráviť dlhý čas. V roku 1970 opustil Magnum a vydal soju prvú knihu “The Somnambulist”. Kniha mala veľký úspech a Gibsonovi sa splnil sen - vo veku 30 rokov sa stal uznávaným fotografom. Počas ďalších dekád cestoval po celom svete, spriatelil sa s fotografmi ako Cartier-Bresson, Kertész a Lartigue. Pracoval aj profesionálne a naďalej rozvíjal svoj vlastný vizuálny jazyk.

Óda na Dublin od Eamonna Doyla - výstava tohto autora pod názvom Made in Dublin sa hľadala tažšie. Keďže išlo o inštaláciu, organizátori si vytipovali špeciálny priestor v rožnej miestnosti, pomerne ďaleko od más návštevníkov. Inštalácia vznikla v spolupráci s hudobníkom Davidom Danahoom, produkčným dizajnérom Niallom Sweeneym a spisovateľom Kevinom Barrym. Výsledkom je moderný, perfektne prepracovaný a zladený portrét Dublinu na deviatich prepojených obrazovkách.

Discovery Section - táto sekcia veľtrhu je už tradične vyhradená talentom a neznámej tvorbe fotografov z celého sveta. Vidieť túto sekciu znamená vzhliadnuť aktuálne či budúce trendy vo fotografii. Vystavovalo tu tento rok celkovo 23 galérií, ktoré prešli selekciou organizátorov. Tu zabudnite na klasiku. Spomeniem tri tipy za všetky. Parížska galéria Binome predstavila koláže Edouarda Taufenbacha, ktorý po vytlačení fotografií tieto nastrihá na pásiky a následne z nich vytvára zaujímavé koláže, ktoré majú v sebe akúsi nadčasovosť. Londýnska galéria Cob predstavila fotografie Caspera Sejersena zachytávajúce neskutočné farby a textúru zátiší. Do tretice belgická galéria Sofie Van De Velde priniesla do Londýna abnormálne reálny pohľad do vnútra Severnej Kórei. Autorom fotografií je Max Pinckers a jeho séria Red Ink vyčnievala nielen kvôli tomu, že bola umiestnená na cukríkovo-ružovej stene.

Photo London Talks - súčasťou každého ročníka veľtrhu sú podpisové akcie knižných noviniek, ale hlavne prednášky či diskusie s veľkými menami fotografického sveta. Tak napríklad, tento rok britský fotograf Martin Parr diskutoval na tému britskej identity, ktorá je centrálnou témou jeho súčasnej výstavy v londýnskej The Portrait Gallery, biografička Ann Marks hovorila o dedičstve Vivian Mayer a Ed Templeton o svojom archíve a kreatívnom procese. Samozrejme, že nechýbal ani Master of Photography veľtrhu Photo London Stephen Shore, ktorý do detailov rozoberal svoju kariéru a súčasnú tvorbu. Tieto programové vsuvky sú veľmi inšpiratívne a je o ne veľký záujem a to aj napriek tomu, že za vstup na ne si musíte priplatiť nad rámec vstupného na veľtrh.

Gavin Turk a jeho “Portrait of an Egg” - viete ktorá fotografia má na Instagrame najviac lajkov? 53 a pol milióna lajkov? Viete, čo je na nej zobrazené? Obyčajné vajce. Táto fotografia vznikla ako reakcia Chrisa Godfreya, 29-ročného reklamného kreatívca, na januárový rekord Kylie Jenner, ktorej fotografia oznamujúca narodenie jej dieťaťa mala vtedy (teraz už smiešnych) 19 miliónov lajkov. Počas London Photo mali návštevníci možnosť vidieť a odfotiť iné vajce - gigantické a bronzové. Vytvoril ho britský umelec menom Gavin Turk a toto vajce sa stalo inšpiráciou pre instagramovú súťaž. Fotografie boli následne počas veľtrhu premietané na steny Great Arch Hall. Cieľom inštalácie a súťaže bolo otvoriť diskusiu o sociálnych médiách a všeobecnej obsesii zaznamenávať všetko okolo nás našimi mobilnými telefónmi.

Oplatilo sa vidieť. A zamyslieť. Odporúčam aj vám. Ak budete mať budúci rok čas a budete môcť vycestovať do Londýna, tak v termíne 14. - 17. mája 2020 sa tam možno uvidíme! :-)

Knihy, ktoré som si z Londýna priniesla tento krát: