Pre odvážnych aj zbabelcov

Stalo sa mi kdesi v horách v Mongolsku na výprave za hľadačmi zlata, že sa na mňa nahneval takmer celý mikrobus spolucestujúcich z mimovládnych organizácií z polovice Európy. Keď sme našli párik pri potoku, ktorý hľadal zlato za pomoci kyanidu či inej nebezpečnej chemikálie, zbehol som zo strmého svahu dolu k nim a fotil som. Po krátkej zastávke sme sadli do mikrobusu a všetci jeho cestujúci začali riešiť moje chrapúnstvo. Zdalo sa im, že som tých ľudkov fotil nehumánne, že byť tak blízko je neetické.

Nechápal som. Snažil som sa im vysvetliť, že aj ja vidím rozdiel. Kým ja som ich fotil tak, že ma videli, komunikovali sme pohľadmi, snažili sme rozumieť si gestami a rečou tela. Tam dole pri potoku som podľa toho vedel či aspoň tušil, že sa nás boja, že predsa nehľadajú zlato, aby z nich boli miliardári, ale iba pre to, aby prežili... Tam dole v priamom kontakte sme mali pre seba viac pochopenia.

Moji kritici zatiaľ stáli na kopci pri ceste a neborákov si fotografovali na nazoomované objektívy. Jednoducho si ich priblížili a to sa im zdalo férové. Ja som presvedčený, že to férovejšie nebolo. Fotiť niekoho s takým odstupom nedáva fotografovanému žiadnu možnosť vyjadriť nesúhlas, obavu či mrzutosť... Fotografov každodenného života mám odvtedy rozdelených na odvážnych a zbabelcov.

Uznávam, že fotografia urobená na diaľku s dlhým sklom má svoje čaro a celkom určite má existovať, ale rozhodne nie je férovejšia.

Starí majstri

Neviem prečo, ale na čas som zanevrel na pouličnú fotografiu. Pripadla mi zbytočná. Koho to zaujíma, že niekto ide po ulici, že niečo nesie, tlačí, čaká...? Potom sa mi to stalo. Po rokoch na mňa prišla opäť potreba chodiť po ulici a loviť ľudkov. Na rozdiel od minulosti sa chcem vyhnúť bezobsažným obrázkom z ktorých sa nedá identifikovať prostredie. Že niekto ide po ulici môže byť síce výtvarne zaznamenané v peknom svetle, ale chce to viac. Chce to mať aspoň trocha šajnu o tom, kde by to mohlo byť bez toho, aby si divák čítal text pod obrázkom.

Jasné, street fotografia sa dá robiť kontaktne alebo s odstupom. Kontaktný prístup vyžaduje viac odvahy priblížiť sa k ľuďom. Starí majstri učili, že keď si je fotograf istý, že už je dostatočne blízko, tak by mal urobiť ešte krok vpred. Funguje to.

Lenže, nabrať odvahu a takto sa priblížiť k fotografovaným objektom je u väčšiny ľudí spojené s jedným obrovským blokom. Napriek tomu, že fyzický útok od fotografovaného prichádza len občas, škaredé pohľady či zopár nepekných slov môžu byť častejšie. Najčastejšie to je však úplne inak. Fotografovaný väčšinou neprotestuje a je dokonca ústretový.

Starí majstri fotografovania na ulici väčšinou jednoznačne označia za ideálny objektív s ohniskovou vzdialenosťou 35mm. (Na full frame! Teda, niekdajšie kinofilmové políčko.) Fotografická múdrosť hovorí: Pevné sklo je pevné sklo.

Somarina za čiarou

Istý čas som na ulici obťažoval ľudí superširokými objektívmi.  To som bol akože frajer odvážny. Zdalo sa mi to úžasné. Často som ho naozaj pchal ľuďom až pod nos. 

Nebolo to úžasné. Bola to somarina za čiarou. Nikto mi síce po papuli nedal, ale po rokoch sa na tie obrázky o ktorých som si myslel, že sú úžasne, nemôžem ani pozerať. Hrôza. Chce to poznať mieru. 35mm je naozaj ideál. Aj keď ani širšie sklo nie je v mnohých situáciách na škodu.

Druhý najpoužívanejší objektív na ulici má ohnisko 50mm. Takémuto sklu sa hovorí aj: „Záklaďák“. Je to vraj preto, lebo toto ohnisko najlepšie zodpovedá videniu ľudského oka. Akoby sme mali v očiach namontovanú 3D 50mm dvojčočku. Päťdesiatku som v minulosti moc nemusel. Nevoňalo mi, že je to „záklaďák“. Také zaradenie sa do davu. To nemusím. Päťdesiatku som si zamiloval až po päťdesiatke a je to skvelý objektív, ktorým sa dá vyjadrovať jednoducho napevno, bez možnosti zoomovať.

Priznávam sa bez mučenia: Zoomy neviem stráviť. Áno, mám ich. Ale doteraz som ich používal buď na hornej alebo dolnej hranici. Môj mozog nedokázal spracovať, že by mohlo byť niečo medzi tým. Že stačí otočiť prstencom...

Práve pre takýchto nekreatívnych ľudí vymysleli na zopár kompaktoch takzvaný krokový zoom. Jednoducho si natvrdo nastavíte ohniskovú vzdialenosť niektorého z tradičných pevných skiel a môžete si fotiť akoby s pevným objektívom.

Nikdy nehovor nikdy

Z patologického stavu ma, tiež po päťdesiatke, dostal až superzoom Olympus M.Zuiko Digital ED 12-100mm f/4 IS PRO. Po prepočte 24 – 200. Nie len, že som nevedel používať zoomy, ale po niekoľkých zlých skúsenostiach so objektívmi s prehnanými rozsahmi mi bolo jasné, že také nikdy nemôžem chcieť. Lenže nikdy nehovor nikdy. Doba a technické možnosti napredujú. Nie je to len o tom, že samotné objektívy sú úplne inde, ako pred pár rokmi, ale aj o tom, že fotoaparát vie, aký má nasadený objektív a jeho softvér má k tomu cestu, ako sa vysporiadať s ďalšími nedostatkami.

V mnohých prípadoch táto vzájomná pomoc funguje skvele. Tak to je aj v rodinke Olympusových. 12-100mm f/4 IS PRO je vďaka toľkému šťastiu skvelý objektív. Podľa rozsahu a zabudovaného stabilizátora v objektíve je ako stvorený na nahrávanie videí. Nestíham sa čudovať čo všetko dokáže ustáť. Tento dobrý kamarát je všestranný. Zapasoval mi práve v čase, keď začínam znovu objavovať „streetku“.

Je skvelý. Žičí odvážnym aj zbabelcom. Naučil ma zoomovať. Možno to je tým rozsahom, že horná hranica je moc horná. Keď sa mi zoomovanie dostalo do nervovej sústavy, dalo mi to nové možnosti. Vyskúšal som si „streetku“ s ním jedného krásneho popoludnia a ďalšieho krásneho dopoludnia v Ľubľane, hlavnom meste Slovinska.

Človek s ním môže zažiť rozdvojenie osobnosti otočením prstenca. Širšie polohy – odvážni. Užšie zábery – zbabelci. S tými zbabelcami možno trochu preháňam... Aj to treba vedieť. Klobúk dolu pred majstrami práce s dlhými sklami na ulici.

Poďme do Ľubľany. Najmä ráno je to v centre zaujímavé. Križujú ho stovky cyklistov, ktorí ani omylom nejazdia vychádzkovým krkokom. V Ľubľane na bicykloch svištia aj babky a dedkovia. Pomalá jazda sa tu nenosí. Ani sa nečudujem, že Slovinci boli takí úspešní na Tour de France 2020.

S hrôzou zisťujem, že sa zo mňa stáva zbabelec... Kde sú tie časy, keď som pchal objektív ľuďom pod nos?