Rátanie nebožtíkov

Odkedy som si začal uvedomovať prvé obrázky, chcel som sa vyjadrovať len nimi. Ako malý som koktal, zajakával sa a nebol som kto vie ako spoločenský. Kým ostatní hrali futbal alebo hokej s tenisovou loptičkou, ja som sa túlal. Zvyčajne sám. Trúfol som si odcestovať bez vedomia rodičov z Bratislavy k babke do dediny pätnásť kilometrov od Brna. Keď ma dedko uvidel, vyvalil oči a okamžite letel na poštu volať našim susedom do paneláku ku ktorým viedla linka, že som v Ořechove a aby sa o mňa nebáli. Nemal som ani desať…

Cestou som sa snažil zapamätať čo najviac výjavov, aby som si ich mohol nakresliť alebo raz trebárs aj odfotiť či nafilmovať. Šialené. Keď som dostal prvý fotoaparát, ani na chvíľu som nezaváhal a hneď som sa pustil do fotenia a vyvolávania. Mame stáli vlasy dupkom, keď videla ako som začiernil vaňu od vývojky.

Na vyhliadnuté miesta z bratislavskej Dúbravky do Ořechova pri Brne som sa nikdy nevrátil, ale je kopa ďalších miest na svete, kam sa chcem ešte vrátiť a sledovať, ako sa mení. Zbláznil som sa do Dunaja. Tú rieku asi nikdy neprestanem fotiť a filmovať. Jej ústie do Čierneho mora ma fascinuje. Mohutná riečna Dunajská delta je najmladšou pevninou Európy. Voda sem každoročne naplaví množstvo hmoty z ktorej rastie náš kontinent.

A tu som v konflikte sám so sebou. Vyjadrovať sa obrazom… Aha, koľko o nej dokážem narozprávať.

Koniec Bangkoku Európy

Mesto Tulcea (Tulča.) je v bedekroch bránou do jedinečného vodného sveta delty rieky Dunaj v Rumunsku na hranici s Ukrajinou. Kedysi tu stáli na nábreží v centre na vode rôzne hausboty, hrdzavé loďky, staré plavidlá, nejaké reštaurácie. Medzi nimi boli natlačené člny miestnych. Na mnoho miest sa v delte nedá inak, ako loďkou a ak niekam vedie pozemská cesta, nie je to kto vie čo a čln je lepšia voľba.

V Tulcei prerábajú nábrežie. Všetky plavidlá museli preč a väčšina z nich sa už nevráti. Ďalší na vode rušný Bangkok Európy mizne. „Domorodci“ z delty už tiež vymierajú a všetko je inak, ako bolo v minulých desaťročiach či storočiach.

V rozsiahlych vodných a púštnych plochách žije stále vedľa seba niekoľko národností. Lipovanci sú starí ruskí utečenci, ktorí emigrovali z Ruska v 18. storočí ako disidenti hlavnej ruskej pravoslávnej cirkvi. Usadili sa pozdĺž rieky Prut v Moldavsku a v delte Dunaja.

Vďaka hranici s Ukrajinou tu žijú Ukrajinci a samozrejme Rumuni.

Viac hluku, menej rýb

Po tradičných rybároch, ktorí od pádu komunistického diktátora Ceausesca žili zo dňa na deň horšie a velebili staré dobré časy, keď o predaj úlovkov nemali núdzu, zostala delta na chvíľu akoby v nej nastal koniec sveta. Vlastne aj nastal. Tradičných rybárov nahradili rekreační, športoví. Hádzať všetkých do jedného mecha je neférové, ale: Najviac tu vidno tých, ktorí si užívajú najmä pikniky po rybačke, počas ktorých nechýba pijatika. Tradičných je poskromne, rekreačných počuť do ďaleka vďaka hlasnej monotónnej hudbe pri ktorej si slastne a najmä ešte hlučnejšie voľkajú.

Rovno oproti prístavnému pontónu v najznámejšej dedine Mila 23 uprostred vodného sveta ešte pred niekoľkými rokmi odpočívali pelikány. Domy oproti boli tiché. Dnes tam už pelikány nie sú a nie sú tam ani tie tiché učupené domy. Staré zbúrali a z nových poschodových sa šíri hudba ešte do väčšej diaľky.

V jednom z posledných tradičných domov žije Ivan. Žena mu už zomrela. Ráta, kto z posledných starousadlíkov v posledných rokoch zomrel. Je medzi nimi aj Nicu. Nicu bol náš skvelý kontakt v „dvadsattrojke“.

Nicu mal len 56 rokov, keď ho zradilo srdce. Snažil sa zarobiť si ako rybár, ale nebolo to kto vie čo. Myslel na budúcnosť a vedel, že z „dvadsaťtrojky“ sa mu odísť nechce. Spočiatku prenajímal turistom izby v dome a rozvážal ich po jazerách vodného sveta delty.

Keď sme si naposledy hovorili dovidenia, mal už prístavbu k domu rozostavanú. Chystal sa rozbehnúť ekoturistický biznis... To bola delta ešte ako tak „domorodá“. Veselá kopa Nicu je preč. Jeho manželka Žoržeta spomína, ako bolo do dvoch minút po ňom.

V „dvadsaťtrojke“ nie je nič výnimočné dostať na raňajky, na obed a na večeru sumca. Keď som si po týždni u Nika vzdychol, že by to chcelo zmenu. Povedal Džete a tá zmenila druh ryby.

Najtradičnejšie a niekedy mám pocit, že aj jediné jedlo v delte, je kopa na kusy nakrájaných rýb varená vo vode so zeleninou aká je práve k dispozícii. Keď je rybacina uvarená, vyberú ju a podávajú s chlebom. Z vývaru je polievka ucha. Kto chce, vráti do nej kúsok varenej rybky. V delte uchu dochucujú octom a keď je, aj kôprom. Trochu mlieka či smotany v nej tiež neuškodí.

Husto v kanáli

Ivan z Mile 23 má čln, ako každý poriadny rodený delťan. Motor mu stačí slabší a nerobí mu problém ani veslovať kilometre po dlhých spojovacích kanáloch či akoby nekonečných jazerách. Je to len niekoľko desiatok rokov a všetko je inak. Rýb bývali plné siete. Dnes rybári ulovia len sem tam niečo. Niekedy takmer nič...

Aj Ivana živil rybolov. Hneď, ako sa dalo odišiel do dôchodku. Nesťažuje si. Ak občas povozí turistov, má na spokojný život peňazí dosť.

Jeho loďka s motorom dosiahne počas štandardnej jazdy rýchlosť cez 10 kilometrov za hodinu. Cesta do dediny Chilia Nuova trvá z „dvadsaťtrojky“ dve hodiny. Dvadsaťtrojka je uprostred stredného Sulinského a severného Kilijského ramena. Kilijské rameno je zväčša hranicou s Ukrajinou. Na druhom brehu oproti Chilia Nuova je Ukrajinské mestečko Kilija. Nižšie po prúde sú už len rumunská Periprava a ukrajinské Vylkove. Neďaleko Vylkove je Hadí ostrov, ktorý urobila slávnym ruská krvavá dobyvačná vojna. Z Hadieho ostrova je jednoduché kontrolovať vstup do Kilijského ramená.

Ukrajinci vstup do plavebnej cesty pre istotu zamínovali už na začiatku vojny. Námorné lode teraz plávajú sto kilometrov ďaleko do vnútrozemských dunajských prístavov cez prostredné Sulinské rameno, ktoré je len rumunské.

V súčasnosti je tu husto. Tovar z celej Ukrajiny, ktorý majú prepraviť do sveta námorné lode putuje tadiaľto. Naplno pracujú rumunské veľké prístavy Braila a Galati (Galac.), moldavská Giurgiulesti (Džurdžulešť.) a hlavne ukrajinské Reni. Za sovietskych čias to bol najväčší nákladný prístav na Dunaji. Po rozpade sovietskeho zúfalo chátral. Oživila ho vojna a ukrajinské nepoužiteľné čiernomorské prístavy.

S Ivanom sme v Chilii pozdravili niekoľko domácich. Marusia ledva chodí, ale odísť sa jej nechce. Susedom oproti zasa vyzerá chalupa, akoby mala čoskoro spadnúť. Duňa a Nikolaj sa snažia udržať ju v čo najlepšom stave. Obaja už ledva vidia. Na ich ulici je vraj veľa ľudí, ktorí prišli alebo prichádzajú o zrak.

Nemmo nevie zostať nemo

Kapitán Nemmo zo Suliny je skvelý chlap, ktorý to už na prvý pohľad nemá v hlave celkom v poriadku. Myslím to v dobrom. Bez takých, ako on, by bol svet riadna nuda.

Nemmo má dva člny na ktorých vozí turistov a rybárov. Je hlučný a ukecaný. Neprekáža mu, že hovorí iba po rumunsky. Sem tam si pomôže cudzím slovom a cudzinci mu aj tak rozumejú.

Tento srdečný muž s pivným bruchom a kapitánskou čiapkou nemá s ničím problém. Trebárs s výletom na more, za definitívne ústie Dunaja, ktoré stráži hrozivo vyzerajúci vrak polopotopenej nákladnej lode Turgut.

Krátko po zotmení sme sa hojdali na vysokých vlnách a obdivovali posledné večerné zore za prvým morským a poslednými riečnymi majákmi druhej najdlhšej rieky Európy. V tej chvíli ma prestala trápiť Nemmova príšerná úchylka púšťať v člne z reproduktora na plné pecky desivé rumunské, ukrajinské, ruské a cigánske songy. Nemmo je jednotka. Robí inak nudné mesto na dunajskom kilometri nula príjemnejším.

S Nemmom sme boli na krátkej návšteve v kedysi takmer čisto ukrajinskej dedinke Letea. Sanda má len 67 rokov, ale vyzerá staršia. Muž je zomrel pred niekoľkými rokmi. Nikdy nikde oficiálne nepracovala. Zamestnávala ju kopa roboty okolo domu a na piesčitých políčkach. Má rada mlieko. Liter tu, pánu bohu za chrbtom, kdesi na konci sveta stojí dve eurá. Pretože nerobila, nemá ani dôchodok. Keď potrebuje peniaze, musí niečo predať. Za komunistického diktátora Ceausesca sa vraj žilo lepšie a spokojnejšie. To aj delta žila...

Sandina suseda zostala v dome úplne sama. Našťastie má dôchodok a sťažuje si len na samotu. Vraj na jej ulici už žijú takmer len samé vdovy. Chlapi pomreli a deti odišli. Veď čo by tu aj robili. Jej syn robí kdesi na Slovensku. Už štyri roky nebol doma. Darmo ho volá, na koniec sveta sa mu nechce, ale sľúbil, že tieto Vianoce už na chvíľu príde.

Domácim, ktorí nežijú z cestovného ruchu je tu ťažko. Turisti prichádzajú a s nimi aj neporiadok, ktorý sa zarezáva do piesčitej pôdy.

Zažil som deltu v čase, keď sa Rumunom o PET fľašiach ani nesnívalo. Napriek tomu ich mali v delte plno. Po prúde im ich poslali zo západu Európy. Boli všade. Nápisy na nich v nemčine... Domáci ich na niektorých miestach vyberali vidlami z vody a posielali kamsi na spracovanie.

Potom prišli PET fľaše aj do Rumunska, ale, v tom čase si už vďaka akejsi dobrej vôli dožívajúci tradiční rybári sami od nich deltu vyčistili. Cestou loďkami ich zbierali. Tie použiteľnejšie začali používať ako plaváky k sieťam. Dokonca si ich mohli farebne rozlišovať. Nateraz platí úmera: Čím menej tradičných rybárov, tým viac PET fliaš vo vode a na brehoch. Lebo rekreačným rybárom akoby bolo zaťažko prázdne odvážať. Hádzať všetkých do jedného mecha by bolo nespravodlivé, ale „bordel po bordelároch“ viac vidno, ako v prírode neviditeľný poriadok po poriadkumilovných.

Staré spomienky som opäť po rokoch skombinoval s novými a teším sa na tie budúce.