Robo Kočan: Prepájam paralelné svety

Popradský fotograf vystavuje v Tatranskej galérii svoje práce. Oslavuje tak päťdesiatku. Fotografia ho sprevádza od detstva. Inklinuje hlavne k tej umeleckej. Výstavu Mosty si môžete pozrieť do konca januára.

Ako si sa dostal k fotke Robo?

Keď som bol malý, otec fotil rodinu, výlety, dovolenky ... Chodil som sa do kúpeľne pozerať, ako vyvoláva filmy a robí fotky. Páčilo sa mi to. Ale môj sen bolo maľovanie. Maľoval som Tatry, olejomaľby. Maľba na ŠUP-ke v Košiciach nebola, ale mali odbor grafika. Tam som sa hlásil. No vzali ma na fotku. Bol som nespokojný. Triedna mi povedala: Ešte mi budeš ďakovať. Nebudeš musieť sedieť v škole, budete chodiť aj von a fotiť si.

Čo presne vás na škole učili?

Nebolo to špecializované. Učitelia na prvom rodičovskom združení upozornili rodičov, nech si nemyslia, že ich deti budú umelci. Že sa tam majú len naučiť remeslo. Stredná škola nebola o tvorení, ale o zasvätení do remesla fotografie. Učili sme sa technicky zvládnuť určité typy fotografie, aj vyvolávať filmy, robiť kontakty a lepiť fotky. Až vo štvrtom ročníku nás nový mladý učiteľ Miloslav Šebej inšpiroval skúsiť vlastnú tvorbu. Vtedy som hral v kapele a chcel som nafotiť saxofón. Počas dvojsekundovej expozície sa mi fotoaparát nešťastnou náhodou pohol. Keď som to vyvolal, bola to najkrajšia fotka. Čiary, ktoré pohyb fotoaparátu urobil, akoby evokovali zvuk vychádzajúci zo saxofónu. Nafotil som potom celú takú sériu, volá sa Biela nočná hudba.

Po škole si pokračoval s fotením?

Nešiel som na výšku. Začala mi vojenská základná služba a keď som sa vrátil, podal som prihlášku na FAMU do Prahy. Jasné, že ma nevzali. V tom období som mal stále nutkanie niečo fotiť. Ale nevedel som, čo. Robil som pokusy, vyblikávačky bleskom, dlhé nočné expozície. Potom som odišiel do Bratislavy. Zamestnal som sa na Kolibe v Slovenskej filmovej tvorbe. Začínal som v labákoch. Vyvolávali sme tam filmy do kín, robili sme kópie. Chodil si tam vyvolávať filmy šéf trikového oddelenia Vlado Kýbl. Často sme sa rozprávali, aj o tom, že fotím. Potom im niekto odišiel a on ma oslovil, či by som nenastúpil na trikové oddelenie. Popritom som na polovičný úväzok robil vo fotooddelení.

Fotografoval si nakrúcania filmov?

Nie, k foteniu som sa nedostal. Bol som tam len na polovičný úväzok a nemohol som odchádzať na pľac, kam sa chodilo aj na týždeň. Zväčšoval som fotky v tmavej komore. Bola to dobrá škola. Naučil som sa zväčšovať fotky ako minilab. Veci, ktoré ťa v škole nenaučia. Spoznal som sa s ľuďmi.

Čo si robil na trikovom oddelení?

Robili sme kombinácie animácií s reálnymi zábermi do filmov a reklám. Jakubiskove filmy, Šípkovú Ruženku, Sedím na konári a je mi dobre. Raz ma kamarát ukecal, aby som šiel ukázať svoje fotky na stretnutie fotografov. Boli tam aj Ľubo Stacho a Vladimír Vorobjov. Presvedčili ma, aby som to skúsil na prijímačkách na VŠMU. A dostal som sa tam.

Bola pre tvoju tvorbu vysoká škola dôležitá?

Bola o myslení. Technicky som sa viac menej nič nové nenaučil. Sám áno, začal som robiť s emulziami, experimentovať. Pedagogické oddelenia nás posúvalo v tom, čo sme robili. Nebrzdili nás, keď sme prichádzali s nápadmi, ale nás podporili. Mohli sme robiť s videom, prepájať fotku s ďalšími umeleckými smermi. Bolo tam tvorivé prostredie a ľudia, s ktorými sme boli na spoločnej myšlienkovej vlne. To znamená, že máš s kým konzultovať svoje veci. Bavíš sa so spolužiakmi, sleduješ, čo robia iní, pedagóg ti niečo povie a posunie ťa ďalej. Tebe možno niečo nenapadne, no niekto ti tvoju prácu pripomienkuje a z toho vzíde niečo nové. Ak nemáš s kým konzultovať svoju tvorbu, môžeš sa zacykliť. Nevieš sa posunúť, odpichnúť niekam ďalej. Vidím to vo fotografických súťažiach, kam chodím ako porotca. Mnohí fotografi sú tak zacyklení. Zablokovaní. Fotografujú nejaké klišé. Na fotokluboch možno riešia technickú dokonalosť fotografie. Tá je tiež dôležitá, ale nie prvoradá. V škole sme riešili aj myšlienku. Čo tou fotkou chceš povedať.

Čo najčastejšie posielajú ľudia do fotosúťaží?

Krajinky alebo portréty, že sa dievča oprie o strom alebo sedí v tráve. Myslím si, že je na nás, porotcoch, aby sme ich vychovávali. Ak budeme oceňovať takéto fotografie, všetci sa budú snažiť robiť podobné veci. Je to ako s rádiami, ktoré púšťajú nemožnú hudbu dokola a tvrdia, že to predsa chcú ľudia počúvať. No oni sú na to, aby poslucháčov nejako hudobne vzdelávali.

Aké fotky by si teda privítal?

Hľadám v nich niečo viac, ako len krásne nafotenú krajinku. Uznávam, že aj to je umenie. Opary, atmosféra, treba kvôli tomu skoro vstávať. Ale kým tam nie je niečo viac, je to len kalendárová fotografia. To, čo ohodnotíme v porote kladne, sa stane určitým meradlom. Ukazujeme, čo chceme od ľudí vidieť. Oni sa tým potom inšpirujú. Bol by som rád, keby najlepšie hodnotenie získavali fotografie, do ktorých dal autor niečo viac. Pocity, abstrakty, nový pohľad na veci okolo nás. Podľa mňa je dôležité, keď autor vie, čo fotkou chce povedať, a umocní to aj dobrým názvom, ktorý diváka navedie k autorovej výpovedi, ale stále mu nechá priestor na jeho fantáziu.

Čo z vás malo byť po ukončení VŠMU?

To je otázka... Takouto vysokou školou si vyštuduješ koníček. Takže koníčkari. Môžeš učiť alebo robiť komerčné zákazky. Voľnou tvorbou sa neuživíš. Takže tú môžeš robiť len popri inej práci. Ja som dostal ponuky učiť na VŠMU alebo na ŠUP-ke. No učiť som nikdy nechcel. Vrátil som sa do Popradu, založil som si živnosť a začal som fotiť komerčné veci. Produkty, interiéry, portréty, propagačné materiály. Nešpecializoval som sa, čo je výhoda, lebo mám pestré portfólio.

Necítil si ako hendikep to menšie mesto?

Hovoril som si: je jedno, kde som, mám kontakty, telefóny fungujú, faxy sú, niečo v Poprade nafotím, pošlem to poštou a na druhý deň majú diapozitív v Bratislave, takže to bude to isté, ako keby som bol tam. Ale neuvedomil som si, že „zíde z očí, zíde z mysle“. Napriek tomu, že som mal dobré kontakty, bolo to presne tak. Zákazky prestali prichádzať. Ale začal som sa sústrediť na Poprad a okolie a nejako sa to rozbehlo. Živím sa tým dodnes. Ale je to čím ďalej tým komplikovanejšie. Keď som začínal, neboli digitály. Digitalizáciou sa fotografia stala veľmi prístupnou. Tým pádom je veľká konkurencia. Často nejde o kvalitu, ale o čo najnižšiu cenu.

Existuje v Poprade živá fotografická komunita?

Nemám problém odkonzultovať niekomu práce, niekedy pripravujem mladých fotografov na prijímačky na školy. Raz sme skúsili v Poprade organizovať stretnutia fotografov. Chceli sme, aby sa stretli, spoznali, porozprávali. Zakaždým prišiel premietať svoju tvorbu a rozprávať o nej fotograf z inej oblasti. Reklamný, svadobný, krajinkár. Ostatní s ním mohli podebatovať. Mohli sa spoznať, inšpirovať jeden druhého, možno v budúcnosti o sebe vedieť a pomôcť si navzájom. Napríklad ti niekto zavolá so zákazkou, nemáš voľný termín, tak posunieš kontakt kamarátovi a on ti zas nabudúce posunie iné fotenie. No zistili sme, že záujem fotografov je minimálny. Komerční fotografi sa navzájom vnímajú ako konkurencia. Ja som vtedy s každým prednášajúcim robil videorozhovor a také zábavné fotenie, že: vysyp brašňu. Vyprázdnili sme mu brašňu a fotili sme, čo v nej má.

Čo ty nosíš v brašni?

Vo fotografii mám viac ciest. Komerčnú, výtvarnú a dekoratívne fotoobrazy na mieru. Mám teda aj viac fotoaparátov. Kedysi som fotil na kinofilm na Nikony, stredný formát na Mamiu. Keď prišla digitálna doba, nabehol som na Canony. Mám aj malý Panasonic Lumix ako zápisník, ten nosím stále so sebou. Pri objektívoch nie som fotograf, ktorý by si potrpel na svetelnosť a pevné sklá. Raz som skúsil zoom a už som pri ňom zostal. Možno je to na úkor svetelnosti, ale vyhovuje mi, že nemusím objektív meniť každú chvíľu. Som pohodlný fotograf.

Ako by si opísal svoju voľnú tvorbu?

Opisuje sa to ťažko. Spočíva v obrazoch, ktoré zobrazujú niečo medzi reálnym svetom, ktorý vnímame, a inými dimenziami. Medzi životom a smrťou. Prepájam paralelné svety, o ktorých si myslím, že existujú, len my ich nedokážeme vnímať. Tieto témy dávam do obrazov. Našli sme sa v tomto so Zbyňkom Prokopom. On to nazýva púšte. Začali sme prepájať jeho fragmenty z malieb s mojimi vecami. Hudba, ktorú tiež vytvára Zbyněk a využívame ju v projekciách, ešte umocňuje pocit z toho vnemu. Robievame spolu aj multimediálne predstavenia, kam pozývame aj iných hudobníkov. Tí na premietanú projekciu vytvárajú živú hudbou formou improvizácie.

Koľko času ti umelecká fotografia zaberá?

Ak nemám konkrétny projekt alebo štipendijný pobyt, na ktorom sa mi robí najlepšie, lebo sa na sto percent sústredím na tvorbu, tak si niekedy v bežnom kolobehu nenájdem čas a pohodu aj pol roka alebo rok. Veľakrát si hovorím: Aký má zmysel robiť výtvarnú fotografiu, keď to má tak nenapĺňajúci efekt? Niečo urobím, vystavím, poklepkajú ma po ramene, že super, odídu a koniec. Nefunguje to tak, že niekto si kúpi tvoju vec, vidíš zmysel a máš peniaze na ďalšiu tvorbu. Trh je tu minimálny a vo fotke nulový. Vo výtvarnom umení je fotka považovaná za niečo menejcenné, lebo každý má foťák v mobile a každý fotí.

Nie je to aj tým, že podľa ľudí má fotka minimálnu hodnotu, lebo z nej môžeš urobiť nekonečno kópií?

Aj grafik robí grafickú platňu, z ktorej tlačí kópie. Ale robí edície. Nevytlačí neobmedzené množstvo kusov, ale limitovanú edíciu, jasne označenú počtom kópií, a potom platňu zlikviduje. Ja rozmýšľam ako grafik. Tlačím vždy iba niekoľko kusov. Negatív síce nezničím a mám ho odložený v archíve, ale ďalšie kusy nevyrobím. Takže môžem prirovnať hodnotu takej fotografie ku grafike.

Nájde sa občas zákazník pre tvoje fotografie?

Občas sa to stáva. Väčšinou v zahraničí. Vzťah k umeniu, k fotke je tam iný. Iná mentalita aj iná kúpna sila. Väčšinou som predal fotku na výstave v zahraničí. Keď sa to stalo na Slovensku, tak ma to doslova šokovalo.

Aký má teda pre teba význam venovať sa takejto fotke?

Na túto otázku som nenašiel odpoveď. Ale už sa ju ani nesnažím riešiť. Vekom prichádzam do štádia, kedy som už do určitej miery zabezpečený, mám kde bývať, zvládam financovať výdavky na rodinu. Stále sa venujem komerčnej fotke, ktorou vykrývam nevyhnutné denné výdavky. Veľmi by pomohlo, keby fungovala väčšia podpora hlavne od štátnych galérií, ktoré by kupovali niekoľko diel od autora po výstave do svojich zbierok. Tým by ho inšpirovali a do určitej miery by mu finančne uľahčili. Na výstavu Mosty som sa sústredil asi pol roka naplno. Neriešil som, či fotky bude niekto kupovať. Chcem hlavne odprezentovať roky, ktoré sa venujem výtvarnej fotke. Robím si tým vlastne radosť. Len občas sa zarazím, čo urobím s toľkými zarámovanými fotografiami, keď výstava skončí. Budem to musieť zbaliť, a kam to všetko dám?