Rok v divočine: Karol Kaliský

Fotograf a filmár rozpráva o dobrodružnej práci v prírode, ktorú si užíva naplno. S bratom Miroslavom a bratrancom Tomášom sa prostredníctvom stránky www.wildlife.sk snažia nadchnúť ľudí pre ochranu divočiny. Z rovnakého dôvodu je členom tímu Arolla filmu, spoločnosti, ktorá nakrúca dokumentárne filmy o divokej prírode. Ich dokument Vlčie hory sa dostal do medzinárodnej distribúcie a odvysielal ho aj kanál National Geographic.

Ako si sa dostal k fotografii?

Svoj prvý fotoaparát som si kúpil ako sedemnásťročný. Bola to fotopuška ruskej výroby, mala remeň na plece, pažbu aj spúšť, všetko pripomínalo viac pušku ako fotoaparát. Predal mi ju lesník, žijúci na samote pod Kráľovou hoľou. Ležala u neho zbalená v kovovom kufríku v rohu poľovníckej izby a padal na ňu prach. Pre mňa to bol v tom čase prostriedok, ako získať rovnaké trofeje, aké som videl u neho doma.

Poznám ťa viac ako filmára. V čom vidíš najväčšie rozdiely medzi nakrúcaním a fotografovaním?

K filmovaniu som sa prepracoval postupne, práve cez fotografie divej prírody. Fotografická technika a dokonca aj všetky objektívy mi zostali. Na tele fotoaparátu pribudol len jeden červený gombík na nahrávanie videa a ľahší fotografický statív vystriedal ťažší filmársky s fluidnou hlavou. Spomínam si na môj prvý filmový záber. Bolo to pred siedmimi rokmi na hrebeni Vlčích hôr. Len čo som otvoril oči do mrazivého novembrového rána a opatrne sa rozhliadol zo zamrznutého spacáka, predo mnou sa objavila črieda jeleňov. Tak som skúšobne stlačil ten červený gombíček na novučičkej, práve odbalenej zrkadlovke. Tento môj prvý videozáber sa vysiela vo filme Vlčie hory vo vyše sto krajinách sveta.

Čo máš radšej? Fotografovanie alebo nakrúcanie?

Stále sa považujem viac za fotografa. Aj keď v posledných rokoch sa venujem hlavne filmovaniu, k skutočnej filmárčine na profesionálnej úrovni som ani nepričuchol. Všetko, čo robím, je, že sa už viac ako dvadsať rokov snažím zachytiť a preniesť do každého záberu emóciu a atmosféru, ktorú práve uprostred divokej prírody zažívam. V každej situácii sa musím rozhodnúť, či fotiť alebo filmovať. Filmujem s vedomím, že prichádzam o výnimočnú fotku. A naopak, pri každej fotografii prichádzam o cenné sekundy do filmovaného príbehu. Preto mám najradšej také situácie, ktoré umožnia zhotoviť video aj fotografiu.

Nakoľko je pre teba dôležitá technika, ktorou fotíš?

Keď som začínal vážnejšie fotiť, prečítal som si množstvo príbehov najúspešnejších fotografov. Ľudí, ktorí napríklad fotia pre National Geographic. To, čo majú spoločné, nie je výber techniky podľa nejakej ideálnej šablóny, ale silný príbeh, originálny nápad a netradičné stvárnenie témy. Výber techniky sa podľa mňa vo všeobecnosti dosť preceňuje.

Akú výbavu teda používaš?

Zoomový teleobjektív, telekonvertor, makroobjektív a jeden širší krajinársky objektív. Pri práci ich využívam všetky a často filmujem z dvoch statívov naraz. To mi umožní mať ten istý záber zachytený v dvoch rôznych šírkach alebo začať filmovať nový motív, napríklad divé zviera, ktoré sa niekde objaví, bez toho, aby som musel prerušiť záber na večernú krajinu so zapadajúcim slnkom.

Pracuješ vysoko v horách a všetku techniku aj s vecami na prežitie na niekoľko dní si musíš niesť na chrbte. Koľko to všetko váži?

Na chrbte nosím stodvadsaťlitrový batoh s potrebnou výbavou, na bruchu fotobatoh s technikou, v ruke päťkilogramový statív. Celá výbava má 30 - 40 kilogramov.

V čom je fotografovanie a filmovanie v prírode špecifické?

Fotografovanie divej prírody je o zachytení výnimočného momentu. Môže to trvať roky. Dlhoročné skúsenosti nie sú zárukou úspechu, ale bez nich sa to určite nepodarí. Najdôležitejšie je byť v správnom čase na správnom mieste. Podobná situácia, napríklad medveď kúpajúci sa v horskom potoku alebo súboj jeleňov na život a na smrť, sa nemusí už nikdy zopakovať. Ak prepasiem jarný tok hlucháňa, budem si musieť na podobnú situáciu počkať celý rok.

Na akú vzdialenosť ťa k sebe pustia divé zvieratá?

Bez toho, aby som zviera vyplašil, je veľmi problematické až nemožné sa k nemu priblížiť. Lepšou stratégiou je na zviera si počkať. Nie každý je však ochotný týždeň sedieť na jednom mieste.

Ako sa po takom dlhom čakaní cítiš, ak sa záber nepodarí?

Na svoj prvý publikovateľný záber divého rysa v peknom prostredí som čakal neuveriteľných 21 rokov. Podaril sa mi až vlani v januári. Raz som v teréne čakal na vlky bez prestávky desať dní a nocí a záber sa nepodaril. Podarili sa však iné zábery. O tom je filmovanie divokej prírody. Nerežírujeme my, ale divé zvieratá, a tie sú nevyspytateľné. Keby to tak nebolo, stratilo by to svoje čaro.

Ocitol si sa niekedy v nebezpečnej situácii?

Ak nerátam blesk, ktorý ma zasiahol na hrebeni Západných Tatier, a dve snehové lavíny, ktoré ma tesne minuli, asi najnebezpečnejšie boli situácie, keď som sa za šera pohyboval v území, kde sa poľovalo na jelene či diviaky. Paradoxne to nie sú divé zvieratá, ale práve ľudia, pred kým sa musíme mať pri fotografovaní v prírode na pozore. Lietali dokonca aj guľky. Od jedného poľovníka som dostal radu, aby som danú lokalitu už viac nenavštevoval, lebo by si ma mohol nabudúce pomýliť s diviakom.

Čo pre teba znamená fotografovanie?

Cez fotografie vyjadrujem to, čo považujem za najdôležitejšie v mojom živote. Túžim ľuďom ukázať, že nie sme na tomto svete sami. Chcem ich nadchnúť pre ochranu divej prírody, ktorá nám doslova mizne pred očami. Dokonca som zistil, že mojou hlavnou motiváciou, prečo chodím do prírody, nie je získavanie nových zážitkov. Hlavnou motiváciou je záber.

Fotíš iba prírodu alebo aj iné témy?

Príležitostne fotím aj spoločenské akcie, svadby či firemné podujatia. Považujem to za výborný tréning a pred pár rokmi, keď som musel nedobrovoľne odísť zo zamestnania v TANAP-e, mi to pomáhalo zarobiť si nejaké peniaze. V práci však fotím iba prírodu, a aj to len takú, ktorá nenesie viditeľné známky ľudskej činnosti. Odfotiť zviera na oráčine alebo medzi pňami uprostred holorubu pre mňa nemá žiadnu cenu. Do takýchto manažovaných území fotiť nechodím.

Ako robíš postprodukciu fotografií?

Snažím sa o to, aby som nemusel robiť už žiadne úpravy zhotovenej fotografie. Autenticita je na prvom mieste. Vystačím si s bežnými funkciami ako je úprava kontrastu, jasu či vyváženie bielej farby. Veľmi si dávam záležať na tom, aby som mal vo fotkách poriadok, poctivo zálohujem a robím si výber tých najlepších obrázkov.

Nedávno si vydal svoju prvú knihu Rok v divočine.

Je spojením príbehov z tatranskej trilógie, ktorú sme v spoločnosti Arolla Film natáčali počas posledných troch rokov. Ukazuje tie najtajomnejšie kúty Tatier spolu s ich divými obyvateľmi. Od podhoria, ktorým sa vinie nespútaná riečka Belá, cez limbové pralesy v Tichej a Kôprovej doline až po najvyššie štíty. Pri výbere fotografií do knihy som si nechal poradiť od mojich skúsených kolegov, ale vypočul som si aj názory priateľov a zapojil som rodinu. Bez toho by sa mi len ťažko podarilo odfiltrovať slabšie fotografie, ku ktorým som mal silnú citovú väzbu.

Sú pre teba dôležité stretnutia, rozhovory a výmena skúseností s inými fotografmi?

Stretnutia s inými fotografmi boli pre mňa v začiatkoch absolútne kľúčové. Prvé roky som fotil divé zvieratá naozaj len preto, aby som získal ich trofej v podobe fotografie. Nič viac a nič menej. Za môj prechod na kvalitnejšiu fotografickú techniku a dosiahnutie určitého štandardu vďačím bratrancovi Tomášovi a jeho cenným radám. Potom som sa spoznal s talianskym fotografom Brunom D´Amicis. Keď videl také množstvo fotografií divých zvierat v zaujímavých situáciách, no bez akejkoľvek umeleckej hodnoty, z jeho reakcií som rýchlo pochopil, že niečo robím zle. Dnes sa snažím začínajúcich, ale aj pokročilých fotografov upozorniť na najčastejšie chyby, ktorých som sa sám dopúšťal. Keď sa zamyslím nad tým, čo ma počas tých rokov fotenia najviac posunulo dopredu, celkom jednoznačne mi z toho vychádza, že dobrá rada a konštruktívna kritika môžu fotografovi priniesť oveľa viac ako tá najlepšia fotografická výbava.