Ruky hore!

Múdra poučka hovorí, že kto chce urobiť dobrú fotografiu, tak musí zabudnúť na všetky poučky a pravidlá. Drina je potom už len v tom, že sa ich najprv musí naučiť.

Napríklad také fotografie interiérov. Staré dobré pravidlá kážu vyrovnávať línie, pretože len tak môže byť dobrá fotografia interiéru naozaj dobrá. Dobre teda. Toto pravidlo sa dá celkom dobre dodržať vo väčších miestnostiach. Lenže ak má neborák fotograf urobiť obrázok v stiesnených priestoroch a chce alebo má zadanie zobraziť priestor čo najprehľadnejšie, aby aj laik videl, čo v ňom je, tak má po vyrovnaných líniách. Zvlášť, keď výsledok nemá byť o pohľade na kabínu hotelovej lode cez operadlo stoličky či košík z ovocím na stole. Cez takéto umelecké videnie si ťažko predstaviť priestor. Ešte ťažšie je to v salónnych spacích vozňoch mimoriadnych vlakových súprav. Tam je problém hýbať sa a mať odstup je nemožné. Ešte väčší oriešok je urobiť takéto fotografie za plnej prevádzky, keď nie je možné zastaviť v nich čas a robiť si tam zopár hodín, čo sa komu zažiada. Fotky narýchlo a čo najlepšie. Uf.

Línie

Samozrejme, najlepšie by bolo vypratať priestor, niekde nejako umiestniť foťák napevno, použiť vhodnú clonu s vyšším číslom, ISO čo najnižšie, vyrovnať línie objektívom...

Vyrovnávanie línií v miestnostiach s dostatočným priestorom je fajn, keď nie je nevyhnutné použiť superširoký objektív. V lodnej kabíne či spacom kupé sa ale bez neho nedá. Má obrovskú výhodu zachytenia priestoru. Nie je to však bez dane. Okrem toho zaznamenať priestor prehľadne, aby sa zapáčil aj laikovi či potenciálnemu zákazníkovi, je v stiesnených kabínach zložité. Skúšal som všeličo, no nakoniec mi vyšlo ako najlepšie riešenie zdvihnúť foťák nad hlavu.

Ešte pár slov o pokusoch vyrovnať línie. Dá sa to priamo na mieste shiftovacími objektívmi. Vyžaduje to však dlhšiu prípravu a precíznejšie nastavenia. Shiftovací objektív má posuvné vyosovacie plochy a kĺby, ktorými sa dá naklápať a posúvať jeho časť rôznymi smermi, čím sa dajú vyrovnať línie už pri zázname.

Zdeformované línie sa dajú zachrániť aj bez shiftovacích objektívov v programoch na úpravu fotografií. Je to v dnešnom čase jednoduchšie a aj lacnejšie riešenie. Nie je to však bezmedzné. Vyrovnávanie línií má svoju hranicu, za ktorou už výsledný obrázok vyzerá doslova „debilne“. U superširokých objektívov je táto hranica bližšie ako u ostatných.

Padajúce či akési „rozčapené“ steny sú podľa starých pravidiel na škodu. Lenže žijeme v časoch športových kamier, kedy sme si už zvykli na superširoké zábery alebo zábery rybím okom. Nepoučenému smrteľníkovi ani trochu neprekážajú a majstrovstvo vyrovnaných línií ho neberie. Skôr naopak. Zdá sa mu akési umelé, katalógové.

Mimochodom

Dôvod, prečo je na väčšine športových kamier rybie oko, je jednoduchý. Superširoký vyrovnaný (nie rybookový) záber vyžaduje patrične doladenú optiku, aby záber upravila do akože normálnej „nerybacinovej“ podoby. To znamená, že naťahuje okraje, ktoré vyzerajú neprirodzene. Nedaj bože, aby sa na okraji takého záberu objavila krásna štíhla dáma. Optická úprava z nej urobí tučnú kreatúru s dlhým nosom.

Ani „rybacina“ nie je výhra. Je síce pre optiku prirodzenejšia, ale záber takým objektívom sa hodí iba na máločo. Ľudia na okrajoch nie sú buchty, ale vykrivené štíhle luky. Pri fotografovaní interiérov to síce prekáža menej, ale s aspoň trochu rovnými líniami to nemá nič spoločné.

Okrem toho vyrovnaný superširoký objektív pri videu a pohybe kamery spôsobuje nepozerateľnú katastrofu. To, čo rybie oko znesie, vyrovnaný superširokáč nedá, pretože okraje obrazu sa pri pohybe kamery stávajú neprirodzené. Doslova trhajú oči tým, ako sa zbiehajú a rozbiehajú. A nie je to ani sranda.

Clona

V stiesnenom priestore so superširokáčom je ťažké postaviť statív a vytiahnuť ho pod nízky strop tak, aby sám sebe nožičkami nezavadzal. Dobré je využiť statív, ale keď sa to nedá, nezostáva človeku iné, ako sa niekam vtrepať, zašiť, zdvihnúť ruky a fotiť.

Stačí si postrážiť expozičný čas v kombinácii s vhodným ISO. Zásadná je v tomto prípade clona. Každý superširokáč to má ťažké. Ťažšie ako jeho bračekovia s užším záberom. Na okrajoch záberov strácajú ostrosť oveľa viac. Hovorí sa tomu okrajová obrysová neostrosť. Je to dané konštrukciou a tým, že superširokáče vyrovnávajú obraz. Rybie oká takýto problém obchádza. Preto je dobré superširokáče pricloniť. To by malo neostré okraje doostriť. Skvelé je urobiť to za dobrého svetla v exteriéri. Žiaľ, stiesnené priestory majú problém horšieho svetla, tak ako napríklad zamračené počasie. ISO sa nedá dvíhať donekonečna. Pri fotení reportáže okrajová neostrosť neprekáža, stačí, aby bol ostrý motív. Pri fotení architektúry či akýchkoľvek priestorov prekáža. Treba zvoliť kompromis medzi expozičným časom, clonou a ISO. Úplne naj by bolo scénu nasvietiť, ale keď to nie je možné, tak to nepôjde bez tých kompromisov.

Stabilizátor je v tomto prípade skvelý pomocník. Ale! Aj keď všetko nakoniec klapne, objaví sa v zábere v zrkadle zrazu niečo, čo tam fotograf nechcel. Napríklad jeho vlastné brucho. Precízna kontrola a prípadné upratanie scény, pozažínanie všetkých svetiel sú v tomto prípade nevyhnutné.

Faloš

Superširoké objektívy v kombinácii so superstabilizátormi vytvárajú falošnú predstavu, že všetko je oveľa jednoduchšie. Kdeže! Zrada číha na každom kroku.

Aha: Takto ma oklamal pri superširokom objektíve stabilizátor v Novom Sade. Je to síce mimo fotenia stiesnených interiérov, ale o tom výrečnejšie a názornejšie, čo sa môže stať v akomkoľvek prípade pri použití superširokáča a stabilizátora. Nastavil som v nočnom osvetlení clonu tak, aby bolo na zábere všetko čo najostrejšie. S dlhým časom z ruky mi mal pomôcť stabilizátor. Je skvelý a verím mu. Svoju prácu urobil dokonale. Fotografia je uprostred nepohnutá. Lenže: Hups! Superširoká optika vďaka tomu, že vyrovnáva obraz čím bližšie k okrajom tým viac, ma zradila.

Ako som už napísal: Každý superširoký objektív má na okrajoch problém, s ktorým sa dá vyrovnať priclonením. Tým sa akoby problém posunie viac na okraje a v ideálnom prípade až mimo záber. Pri otvorenej clone je vidno neostrosť na okrajoch. Myslel som si, že som priclonením poslal neostrosť mimo. Neposlal. Tým, že čip bol vďaka stabilizátoru ako pribitý, som spôsobil pri dlhom čase to, že môj vlastný pohyb zakýval optickou sústavou tak, že som si neostrosť spôsobenú optickými vlastnosťami nakýval späť do záberu. Celý fotoaparát v mojich rukách sa hýbal, stabilizátor síce skvele fungoval, aleja som sa v konečnom dôsledku hýbal až tak, že obraz musel prechádzať aj extrémne okrajovými časťami objektívu. A pretože na okrajoch kreslí horšie a za okrajmi ešte horšie, tak som si neostrosť vykýval do záberu.

Neviem, či som to dokázal zrozumiteľne a jednoducho popísať, ale výsledná rada je jasná: Pri superširokouhlom objektíve, dlhom čase a použitom stabilizátore čipu sa treba tak či tak hýbať čo najmenej, lebo inak sa netreba čudovať nad neostrými či zdvojenými okrajmi, ako to je na mojej nočnej stene v Novom Sade.

S použitím stabilizovaného objektívu by som možno tento problém nemal, ale neviem o tom, že by niekto stabilizoval superširoké objektívy. :(

Bezhlavo veriť technike tiež nie je dobré. Ovládať a pochopiť ju je rovnako náročné ako ovládať a chápať zásady kompozície.