Sebastião Salgado: O okamihu ktorý žijeme

„Kým tu bude žurnalistika, bude tu aj fotožurnalistika. Sú to dve polovice celku. A hoci tu nebudú naveky, v tejto chvíli nevidím koniec ani jednej z nich. Roland Barthes vo svojej knihe Camera Lucida uviedol, že fotografia je viac ako film či televízia kolektívnou pamäťou sveta. V tomto má pravdu. Fotografia zvečňuje okamih, ktorý sa neskôr stane symbolom, odkazom. Fotografia je univerzálny jazyk, nepotrebuje preklad. Je kolektívnou pamäťou, zrkadlom, v ktorom sa naša spoločnosť neustále pozoruje... “

Sebastião Salgado je legendárny brazílsky fotograf, ktorého dielo jednoducho musíte poznať. Nie fotografia, ale ekonómia mala byť jeho životom. Ako to však už býva, za všetkým treba hľadať ženu. Jeho tvorba patrí medzi "povinnú literatúru" každej fotografickej školy. Jeho fotografie sú ľahko rozlíšiteľné, jeho kompozície sú odlišné od európskej školy fotožurnalistiky, ktorú začal Henry Cartier Bresson. A dokonca sa líši od amerického typu fotografov ako napríklad Robert Frank. Predstavuje jedinečný hlas vo svete fotožurnalistiky. Je jedným z mála univerzálnych fotografov na tomto svete. Pracuje s komplexnou paletou techník a prístupov: fotografuje krajinu, portréty, zátišia, rozhodujúce momenty a všeobecné pohľady. Je jedným z najlepších fotoreportérov všetkých čias. Má úžasný zmysel pre kompozíciu. Je opakom minimalistu. Na svojich fotografiách sa zaoberá mnohými témami, podáva ich súdržným a krásnym umeleckým spôsobom. Medzi jeho rané vplyvy patria Lewis Hine, W Eugene Smith a Walker Evans. Rovnako ako jeho hrdinovia, aj on si vypracoval čiernobiely štýl, ktorým dokumentoval dôsledky industrializácie, jej vplyv na krajinu a ľudí. Jeho fotografie nám rozprávajú príbehy o kráse našej Zeme, ale aj príbehy o brutálite, chudobe, útrapách a útlaku rôznych kultúr. Jeho práca po celé roky zvyšuje globálne povedomie o meniacich sa ľudských podmienkach.

Salgadova séria Gold je ozdobou tohtoročného Festivalu La Gacilly-Baden Photo v Badene na juh od Viedne. Je to jedinečný festival v uliciach a v parkoch, ktorý musí každý milovník fotografie vidieť. Mesto bude prešpikované fotografiami do 17. októbra. Viac informácii o festivale TU.

Narodil sa 8. februára 1944 v Aimorés v štáte Minas Gerais v Brazílii. Vyrastal uprostred pralesa ako jediný syn (so siedmymi sestrami) na rodičovskej dobytčej farme. V čase jeho detstva tam neexistovali žiadne cesty. Farma jeho rodičov bola vzdialená asi 8 hodín jazdy koňom od najbližšieho mesta. Príroda bola veľkou súčasťou jeho fotografického vzdelania, sledoval okolitý svet, učil sa komponovať, rámovať dianie okolo seba, sledoval svetlo a naučil sa vnímať objem priestoru. Na svoje detstvo spomína často a hovorí, že všetko čo videl a zažil, sa stalo jeho dedičstvom, jeho súčasťou a súčasťou jeho tvorby.

"Verím, že humanitárna fotografia je ako ekonomika. Ekonómia je druh sociológie, rovnako ako dokumentárna fotografia. “

Ako tínedžer odišiel z farmy za štúdiami. Vyštudoval ekonómiu, titul BA získal na Universidade Federal do Espirito Santo v Brazílii, magisterský titul na univerzite v Sao Paulo. Počas štúdií sa zoznámil s Lélilou, zamilovali sa, zosobášili a presťahovali sa do Sao Paula, kde začali pôsobiť v ľavicovej politike. Bojovali proti vojenskej diktatúre, ktorá sa v Brazílii dostala k moci v roku 1964. Niektorí ich priatelia zmizli, niektorí boli mučení a viacerí zavraždení. Salgado sa stal nepriateľom diktátorského režimu, dôsledkom čoho v roku 1969 spolu s manželkou utiekol do Paríža. Tu pokračoval v štúdiu, získal doktorát na univerzite Ecole Nationale de Statistique et de l'Administration Economique. Po ukončení doktorandského štúdia sa presťahoval do Londýna, kde pracoval ako ekonóm pre International Coffee Organization.

Lélia, pôvodne učiteľka na základnej škole a učiteľka klavíra v Brazílii v Paríži študovala architektúru a urbanistické plánovanie. Jedného dňa domov doniesla fotoaparát, ktorý mala v pláne počas štúdií používať na fotografovanie architektúry. V tento deň sa Salgadovi zmenil život. Prvú fotografiu nasnímal v roku 1970. Fotografia ho chytila za srdce, a zároveň mu pomáhala uživiť rodinu. Jeho syn Juliano sa narodil v roku 1974, a Rodrigo v roku 1979. Salgado začínal ako športový či svadobný fotograf, ale nevyhýbal sa ani aktom.

V rámci svojej ekonomickej praxe začal pracovať na projektoch medzinárodnej pomoci. Počas misií v Afrike, kam ho vyslala Svetová banka, začal vážnejšie fotografovať. Rozvoj jeho fotografických schopností netrval dlho a v priebehu niekoľkých rokov sa rozhodol ukončiť sľubnú kariéru ekonóma. V roku 1973 sa začal profesionálne venovať fotografii. Afrika mu prirástla k srdcu, v priebehu rokov tam cestoval mnohokrát a v Afrike vytvoril približne 40 fotografických sérií. V polovici 80. rokov sprevádzal na čiernom kontinente humanitárnu organizáciu Lekári bez hraníc do oblasti suchom postihnutého regiónu Sahel. Hladomor a vojenský konflikt tam zmenili osudy tisícok ľudí, stali sa z nich utečenci. Viac ako rok strávil v Mali, Etiópii, Čade a Sudáne, kde dokumentoval ich utrpenie. Táto skúsenosť nakoniec inšpirovala vznik jedného zo Salgadových najslávnejších fotografických sérií - Exodus. Celá séria a následne aj knižná publikácia je akousi správou o emigrantoch, migrantoch a utečencoch. Salgado cestoval po celom svete a dokumentoval zúfalý nútený masový pohyb ľudí. Tento projekt ho zaviedol do krajín ako Afganistan, India, ale aj do krajín bývalej Juhoslávie. Salgado sa ako vyhnanec z vlastnej krajiny dokázal identifikovať s ich nešťastnou situáciou. Sám bol utečencom žijúcim ďaleko od domova. Cestoval po miestach zničených krízou a vojnou, a opätovne nachádzal ten istý motív - deti - hľadajúce nový domov, svojich rodičov. Práve deti sú tie, ktorí trpia konfliktami a vojnou najviac. Salgadovi sa stali námetom pre ďalšiu sériu Children.

Ako profesionálny fotograf pracoval spočiatku na spravodajských témach, neskôr sa začal viac venovať práci dokumentárneho typu. Pracoval pre fotografické agentúry Sygma, Gamma a od roku 1979 do 1994 bol členom legendárnej fotografickej kooperatívy Magnum Photos. Práve rok 1994 bol pre neho zlomovým. Práca ho zaviedla do Rwandy, kde fotografoval následky genocídy. Cez objektív sledoval milióny ľudí, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy, videl mŕtve telá nahromadené pri ceste, bol svedkom neskutočnej krutosti, toho, čoho sú ľudia schopní urobiť druhým ľuďom. Videl neľudské zabíjanie, musel sa vyrovnávať s hrôzou, masakrom, ktorého bol svedkom. Psychycký nápor, ako aj pracovné nasadenie sa stali neúnosnými. Všetko zlo, ktoré okolo seba videl, na neho dopadlo. Dôsledkom bolo nielen psychické vyčerpanie, ale aj fyzické utrpenie. Podľa jeho vlastných slov si myslel, že zomiera. Prestal veriť v humanitu. Stratil záujem o fotografiu, bol rozhodnutý kariéru fotografa ukončiť. Vystúpil z Magnumu a s manželkou založil vlastnú agentúru Amazonas Images, ktorá do dnešného dňa výlučne reprezentuje a zastupuje jeho prácu.

Zmysel života hľadal a našiel v rodnej Brazílii, kam sa spolu s manželkou presťahovali. Salgado sa vrátil na opustenú farmu svojich rodičov v brazílskom pralese, ktorú zdedil. S hrôzou zistil, že z bujnej flóry a fauny, a prekvitajúcej krajiny, ktorú tu ako mládežník zanechal, zostalo len málo. Stromy, ktoré si pamätal, boli takmer úplne preč. Jeho manželka Lélia prišla s odvážnym nápadom - znovu vysadiť dažďový prales. Pár založil Instituto Terra - inštitút zameraný na zalesňovanie, ochranu prírody a environmentálnu výchovu - a s pomocou odborníkov a miestnych robotníkov v priebehu nasledujúcich 15 rokov vysadili takmer tri milióny stromov. Podarilo sa im premeniť 17 000 akrov pôdy na prírodnú rezerváciu. Dnes sa tam nachádza 290 rôznych druhov rastlín, na miesto jeho detstva sa vrátilo viac ako 170 druhov vtákov spolu s pumami a leopardami. Krajina sa zázračne zotavila, a rovnako aj Salgado.

Opäť bol schopný zobrať fotoaparát do rúk, tentokrát sa však zameral na prírodu, krajinu a divočinu. Už sa nesústredil na jeden živočíšny druh, ktorým sú ľudia, svoju pozornosť sa rozhodol venovať živočíšnym druhom iným, ako ľuďom. Ten istý fotograf, stále rovnaká vysoká úroveň talentu, ale posolstvo sa zmenilo. Rozhodol sa zdokumentovať zásadný význam prírodného prostredia, a vznikol tak dovtedy jeho najambicióznejší projekt - epická séria Genesis. Osem rokov strávil na expedícii do nedotknutých kútov sveta, navštívil domorodé kmene, ktorých spôsob života je stále tradičný. Jeho slávne monochromatické fotografie zachytávajú ľudské spoločenstvá, krajiny a divočinu.

Na svojich projektoch zvykne pracovať niekoľko rokov, jeho výstavy putujú po celom svete a jeho knižné publikácie vážia aj niekoľko kilogramov. Prvou bola v roku 1986 deväťročná štúdia vidieckych kultúr v Latinskej Amerike s názvom Other Americas. V roku 1993 nasledovala kniha Workers, ktorá odhalila často drsné podmienky robotníkov v priemysle, vrátane ropných polí a komerčného rybolovu. Medzi ďalšie známe série patrí Afrika, ktorá vznikla v rámci projektu Lekárov bez hraníc. Jeho snáď najznámejšie fotografie vznikli v zlatých baniach Serra Pelada v Brazílii. Séria s názvom Gold, ktorú tam vytvoril, je vystavená v rámci festivalu La Gacilly Baden Photo do 17. októbra 2021. Časť tejto výstavy bude uvedená počas Mesiaca fotografie v Bratislave neskôr v tomto roku.

Pokiaľ sa o Salgadovi chcete dozvedieť viac, pozrite si dokumentárny film, ktorý v spolupráci so svetoznámym režisérom Wimom Wendersom natočil jeho syn Juliano Ribeiro Salgado. Film pod názvom Salt of the Earth okrem iného obsahuje Julianove spomienky z detstva na otca, ktorý doma väčšinu času chýbal, ako aj na časy, keď svojho otca sprevádzal na jeho fotografických expedíciách. Dokument sleduje 40 rokov práce Salgada v Južnej Amerike, Afrike, Európe, Arktíde ako aj v rodnej Brazílii. Zameriava sa na medzinárodné konflikty, hladomor, exodus a upadajúcu prírodnú krajinu. Film na filmovom festivale v Cannes 2014 získal špeciálnu cenu. Bol nominovaný na Oscara za najlepší dokumentárny film na 87. ročníku udeľovania Oscarov. Dokument tiež získal ocenenie César Award za najlepší dokumentárny film na 40. César Awards.

Sám Sebastião Salgado bol ocenený mnohými významnými fotografickými cenami - získal cenu Eugena Smitha za humanitárnu fotografiu, Prix ​​de la Ville de Paris et Kodak, za prvú fotografickú knihu, „Other Americas“, niekoľko ocenení World Press Photo Award, cenu Oskara Barnacka, cenu Oliviera Rebbota od Overseas Press Club a podobne. Od roku 2001 je veľvyslancom dobrej vôle UNICEF, a je tiež čestným členom Akadémie umení a vied v USA.

„Spájam svoj život s vlnami histórie a moje fotografie hovoria o okamihu, ktorý žijem“

Ako sám zvykne hovoriť, jeho fotografie vznikajú v zlomku sekundy. Lenže za jeho fotografiami je neuveriteľná príprava, zvykne tráviť mesiace plánovaním trás, štúdiom jednotlivých tém. Ako Salgado často hovorí, potrebujete čas, aby ste tam dorazili, aby ste tam reálne boli. Aby ste sa stali súčasťou príbehu, súčasťou fotografie, ktorú vytvárate. Potrebujete čas, nasadenie, skúsenosti a nekonečnú zvedavosť. Nie je turista, ani krátkodobý návštevník. Nikdy len tak niekam nepríde a nezačne fotiť. Na miestach zvykne tráviť týždne, aj mesiace spoznávaním ľudí. Týmto prístupom získava právo rozprávať ich príbehy. Kamkoľvek ide, Salgado zaobchádza so svojimi fotografovanými subjektami s maximálnou úctou. Dokázal sa dostať a pracovať na miestach, kam sa dnes už asi fotograf nedostane. Nebral ohľad na svoje pohodlie, často bol vystavený rôznym rizikám, vrátane straty života.

Nie je ľahké fotografovať na miestach, ako sú lodenice, vo zváračskej továrni, nemôžete len tak vybrať z brašne fotoaparát a začať fotiť. Salgado hľadá vzory a detaily, ktoré získavajú väčší rozmer. Do jeho svetelnej hry vstupuje kontrast a tvorí veľkú časť záberu. Negatívny priestor v tieni vytvára krásne efekty. Jeho štýl sa ťažko kopíruje, aj preto vyniká a robí ho to jedinečným. Jeho fotografie sú o čakaní na určitý moment, o ponorení sa do kultúry, pochopení situácie a ľudí, čo nie je ľahké. Niektorí kritici tvrdia, že estetizoval utrpenie, že jeho fotografie sú príliš pekné. Salgado oponuje a hovorí, že zaznamenáva jednoducho to, čo vidí. Či sú to hasiči bojujúci s peklom na ropných poliach v Kuvajte, alebo muži zaslepení zlatou horúčkou, riskujúci svoje životy v Brazílii. Práve ich fotografie umožnili vznik epického fotografického diela pod názvom Gold.

Gold je akousi poctou ľudskému boju za dôstojnú existenciu, ale zároveň výzvou pre súčasnú spoločnosť. Salgado svojimi fotografiami skúma, či neexistujú lepšie spôsoby udržateľného rozdeľovania zdrojov, či už sú zdrojmi ľudia, alebo prírodné bohatstvá našej planéty. Táto séria predstavuje ikonické fotografie, ktoré Saldago vytvoril v roku 1986 v zlatých baniach Serra Pelada v Brazílii. Chcel tam ísť hneď, ako sa objavili informácie o objavení zlata v týchto končinách. Podarilo sa mu to až o niekoľko rokov, pretože ako nepriateľ režimu od vlády opakovanie nedostal povolenie. Všetko zlé je však na niečo dobré a Salgado popri čakaní na povolenie začal pracovať na veľkom projekte o robotníkoch - Workers. Fotografie zlatokopov mali byť pôvodne jeho súčasťou, dielo, ktoré však Salgado vytvoril bolo natoľko jedinečné, že dostalo samostatný priestor. Je zaujímavé vedieť, že Salgado nebol prvým fotografom, ktorý fotografoval zlatú baňu v Serra Pelada. Urobil tak pred ním napríklad aj Miguel Rio Branco, brazílsky korešpondent Magnum-u, ktorý život v baniach zachytil svojím farebným filmom. Salgadov príbeh je rovnako, ako všetky jeho fotografie čiernobiely. V čase vzniku série to bolo pomerne riskantné, plnofarebné časopisy zažívali boom, každý sa dožadoval modernejšieho vzhľadu. Nielen vydavatelia, ale aj inzerenti chceli byť prepojení s farebným svetom. Salgadovi sa však podarilo zmeniť všetko to farebné nadšenie.

Jeho čiernobiele fotografie majú nadčasovú, takmer biblickú kvalitu. Na fotografiách z tejto série sledujeme viac ako 50 000 mladých mužov postihnutých zlatou horúčkou, pokrytých bahnom a namáhavo pracujúcich v bani 70 metrov pod zemou. Pri prvom pohľade si možno myslíte, že sú to otroci, ich chrbáty zhrbené pod váhou 40 kg ťažkých vriec plných zeminy vypovedajú o náročnosti ich práce. Sú to však zlatokopi, ktorí sem prišli z celého sveta. Dokázal sa k nim dostať dostatočne blízko, aby zachytil jednotlivé detaily, výrazy ich tvárí, a zároveň môžeme sledovať prúdy ľudí, podobné stádam zvierat tiahnucich širokými planinami. Zábery, ktoré Salgado urobil s odstupom, z väčšej vzdialenosti, vypovedajú o neskutočnej gigantickosti a masovosti zlatej horúčky. Z ľudí sa stávajú miniatúrne existencie postihnuté vidinou bohatstva. Cudzinci prichádzajúci do baní boli vnímaní ako podozriví. Salgado si však dokázal získať ich dôveru. Strávil tam celkovo 35 dní, žil so zlatokopmi, spával rovnako ako oni v hojdacej sieti, delil sa s nimi o jedlo, ktoré si tam sám doniesol, trávil s nimi čas od skorého rána do neskorej noci, stal sa jedným z nich. Toto mu umožnilo urobiť fotografie, ktoré dnes obdivujeme. Pracovné a životné podmienky vo vtedajšom najväčšom nálezisku zlata na svete boli neľudské. Vo veľkom sa konzumoval alkohol, na mieste vládlo násilie, a často tam boli privolaní policajti. Na jednej fotografii zo série je robotník držiaci koniec hlavne pušky, ktorou na neho mieri oproti stojaci policajt. Ten má prst na spúšti, pripravený strieľať. Strieľalo sa tam často, a často aj zabíjalo.

Počas svojej kariéry, ktorá trvá viac ako 50 rokov, nám dokázal sprostredkovať krásu aj barbarstvo. Ukázal nám svet, z ktorého sme už veľa stratili, ale aj svet, v ktorom sa dá ešte veľa zachrániť. Sebastião Salgado preskúmal hĺbku toho, čo ľudstvo dokáže urobiť. Ostáva však optimistom, ktorý dúfa, že svet sa môže zmeniť k lepšiemu. Salgado je fotoreportérom v pravom slova zmysle. Fotografiu používa ako nástroj na komunikáciu. Celú svoju kariéru bol zapojený do politického aktivizmu. Aktívne využíva fotoaparát a fotografiu využíva s cieľom zmeny k lepšiemu. Je si vedomý sily, ktorú vizuálny obraz má, rovnako ako si uvedomuje zodpovednosť, ktorú jeho práca obnáša. Jeho fotografie sú úžasne krásne a hlboko politické zároveň. Jeho elegantné čiernobiele zábery nám ukazujú ľudí v núdzi a ohrozenú prírodu v celej svojej kráse a brutalite. Jeho vášeň a nasadenie nemajú obdoby.

Pandemický rok strávil úpravou a spracovaním svojej zatiaľ poslednej série - Amazônia. Ide o projekt, na ktorom pracoval 7 rokov v amazonskom pralese. Jeho výsledkom je aktuálna výstava 200 fotografií v parížskej Philharmonie de Paris. Hudobný podmaz k výstave vytvoril známy francúzsky hudobník Jean-Michel Jarre. Účel tohto diela nie je estetický, ale politický, najmä pokiaľ ide o brazílsku vládu. Keď v auguste 2019 zhorelo takmer 500 000 hektárov pralesa, zistilo sa, že mnohé požiare boli spôsobené vedome, s cieľom odstrániť lesné porasty pre poľnohospodárstvo a chov dobytka. Salgado amazonské odlesňovanie nazval ekonomickým modelom, predátorským modelom ekonomiky.

Dnes kritizuje brazílsku vládu nielen z ničenia dažďového pralesa, ale aj z nedostatočnej ochrany domorodého obyvateľstva Amazónie. Sebastião Salgado tvrdí, že dopad COVID-19 na domorodých obyvateľov bol zničujúci. Domorodí obyvatelia Brazílie, ktorí nemajú imunologickú toleranciu voči civilizačným chorobám, zomierajú dvojnásobným tempom ako obyvatelia zvyšku krajiny. Nedávno Salgado napísal otvorený list pravicovému brazílskemu prezidentovi Jairovi Bolsonarovi, ktorý vírus COVID-19 označil za „malú chrípku“. Vo svojom liste uviedol, že pandémia predstavuje extrémnu hrozbu pre samotné prežitie domorodých obyvateľov Brazílie. Inicioval petíciu, v ktorej žiada vyhostenie návštevníkov (ťažobníkov dreva či zlatokopov) Amazónie z oblastí obývaných domorodým obyvateľstvom, aby sa tak zabránilo šíreniu ochorenia. „Neexistuje nič, čo by domorodých obyvateľov chránilo pred rizikom genocídy spôsobenej infekciou vyvolanou cudzincami, ktorí vstúpia na ich územie nelegálne,“ tvrdia signatári, medzi ktorých patria aj supermodelky Gisele Bündchen a Naomi Campbell, umelec Ai Weiwei, architekt Norman Foster či herečka Meryl Streep.

„Nechcem u nikoho vyvolávať konflikt svedomia. Toto je môj svet.“

Salgado, ktorý žiada vytvorenie pracovnej skupiny pod vedením armády, ktorá by vyhostila votrelcov z chránených oblastí pripustil, že Bolsonaro nebude konať z vlastnej vôle. Verí však, že medzinárodný tlak  môže prinútiť vládu tak, ako v čase, keď globálne rozhorčenie vyústilo do nasadenia armády na hasenie požiarov v Amazone. Pomôcť Salgadovi môžete aj vy vašim podpisom TU.