SEBASTIÃO SALGADO uprostred Bratislavy

SEBASTIÃO SALGADO (1944) je brazílsky fotograf. Ako vyštudovaný ekonóm často cestoval v spolupráci so Svetovou bankou na misie do Afriky. Počas týchto ciest začal fotografovať.

V roku 1973 sa rozhodol opustiť sľubnú kariéru a naplno sa venovať fotografii. Pôvodne pracoval ako spravodajský fotograf, neskôr sa začal venovať práci dokumentárneho typu. Pracoval pre fotografické agentúry Sygma, Gamma, od roku 1979 bol členom medzinárodej kooperatívy fotografov Magnum Photos.

Z Magnumu odišiel v roku 1994 a s manželkou Léliou Wanick Salgado založil vlastnú agentúru Amazonas Images, ktorá exkluzívne reprezentuje jeho prácu. Zvyčajne pracuje na dlhodobých, vlastných projektoch, z ktorých mnohé boli publikované knižne.

Je známy najmä svojou sociálnou dokumentárnou fotografiou pracovníkov v menej rozvinutých krajinách. Dokumentoval hladomor, genocídu, vojenské konflikty, ktoré zmenili tisíce ľudí na utečencov.

Salgado bol v auguste 1969 vyhostený z Brazílie a spolu s manželkou utiekol do Francúzska, čo mu umožnilo lepšie sa stotožniť s ľuďmi, ktorých fotografoval na ich cestách za novým domovom.

Počas svojej kariéry, ktorá trvá už 50 rokov, videl krásu a barbarstvo. Ukázal nám svet, v ktorom sa veľa stratilo, ale kde sa dá ešte veľa zachrániť. Spolu s manželkou sa venuje ochrane dažďových lesov. Spoločne sa im podarilo premeniť 17 000 akrový pozemok, ktorý zdedil po rodičoch, na prírodnú rezerváciu a vytvorili Instituto Terra - inštitút zameraný na zalesňovanie, ochranu a environmentálnu výchovu.

Od roku 2001 je veľvyslancom dobrej vôle UNICEF. Predstavuje jedinečný hlas vo svete fotožurnalistiky - neprichádza na miesto len za účelom vytvorenia fotografií, ale pre to, aby rozprával príbeh a šíril povedomie. Celú svoju kariéru bol zapojený do politického aktivizmu. Jeho aktuálnym bojom je ochrana domorodého obyvateľstva Amazónie a amazonského dažďového pralesa. Jeho posledné aktuálne dielo, ktoré oslavuje Amazóniu a varuje ľudstvo pred jej budúcnosťou - Amazônia - je k videniu v londýnskom Science múzeu do marca 2022, či v rímskom múzeu MAXXI do 13. februára 2022. Jeho snáď najznámejšie dielo vzniklo v baniach Serra Pelada v Brazílii, kde sa v minulosti ťažilo zlato.

Séria pod názvom Gold, ktorú tam nafotil, je vystavená v bratislavskej Zoya Gallery, v rámci festivalu 31. Mesiac fotografie od 2. novembra do 30. novembra 2021. 

Aby ste sa stali fotografom, úplne ste zmenili svoje povolanie. Z ekonóma sa stal fotograf. Wim Wenders v dokumentárnom filme, ktorý natočil spolu s vašim synom Julianom Ribeirom Salgadom - The Salt of the Earth - uviedol, že vaše vzdelanie ekonóma vám pomohlo pripraviť sa na druh fotografie, ktorú robíte. Pomohlo to? Akým spôsobom?

Som presvedčený, že pre fotografa je najdôležitejšie snažiť sa byť v súlade s dobou, ktorú žije. Moje pôvodné vzdelanie ekonomického charakteru mi pomohlo lepšie pochopiť spoločnosť, ktorej som súčasťou. Vyštudoval som makroekonómiu, verejné financie, antropológiu a sociológiu. Pochopenie spoločnosti mi uľahčilo prepojiť moju prácu s historickým okamihom, ktorý som prežil. Keď sa pozriem späť na začiatok svojej fotografickej kariéry, vidím jednotlivé súvislosti. Moju tvorbu ovplyvnil môj pôvod, a nástroje, ktoré som mal k dispozícii ako ekonóm. Vďaka nim som sa našiel v práci, ktorú robím, a vďaka nim som mohol pozicionovať svoju fotografiu tam, kde je.

Pomerne často sa o vás hovorí, že ste sociálny fotograf. S týmto označením však nesúhlasíte. Kritici tvrdia, že vaše fotografie, ktoré ukazujú chudobu, hladomor, konflikty, sú príliš pekné, že sú umelecké. Cez svoje fotografie rozprávate príbehy. Takže kto ste? Fotograf, novinár alebo umelec?

Fotografia je niečo veľmi zvláštne. Umožňuje vám vidieť veci. Nemôžete vytvárať fotografie, pokiaľ nie ste v kontakte s fotografovaným subjektom. Byť fotografom neznamená, že máte fotoaparát, fotografom sa stanete až v momente, keď ste celou svojou bytosťou tam, keď sa stanete súčasťou fotografie. Iba vtedy môžete snímať obrázky, ktoré majú určitú silu. Fotograf pracuje so svetlom, s kompozíciou, musí rozumieť priestoru. Fotografia vzniká v zlomku sekundy a musí všetko toto obsahovať. Musíte milovať fotografiu. Musíte mať radosť z toho, že sa podieľate na príbehu, a musíte byť schopní tento príbeh transformovať do obrazu. Aby som mohol zodpovedať vašu otázku, musíme si najskôr položiť otázku - čo je umenie? Väčšina umeleckých predmetov je v múzeách umenia, rozprávajú históriu ľudstva. Umenie je niečo, čo zostane dlhšie, navždy, je to pamäť ľudstva. Nemôžem o sebe povedať, že tvorím umenie, nie v tejto chvíli. V tejto chvíli vytváram obrázky, fotografujem. Iba čas ich môže zmeniť na umenie. Pokiaľ to čas dovolí, a moja práca sa stane súčasťou ľudského dedičstva, potom áno, stanem sa umelcom. V tejto chvíli ma musíte volať iba fotograf, nie inak.

Mali ste možnosť pracovať pre niekoľko fotografických agentúr, vrátane legendárnej fotografickej agentúry Magnum Photos. Jeden z jej zakladateľov, Robert Capa, bol známy pravidlom „get closer“ (prekl.: ísť bližšie), čo znamená, že podľa jeho názoru nie je fotograf nikdy dostatočne blízko k fotografovanému objektu. Z vašich fotografií mám pocit, že ak by ste sa dostali príliš blízko, stratili by ste perspektívu. Aký je váš pohľad na toto pravidlo?

Myslím si, že Robert Capa mal na mysli to, že byť blízko znamená byť súčasťou príbehu. Musí to byť váš príbeh, musíte ho žiť, pretože ste sa rozhodli ho spracovať. Musíte v ňom byť integrovaní, stať sa súčasťou okamihu, a musíte sa tam, kde ste, cítiť pohodlne. Do výslednej fotografie vnášate celé svoje dedičstvo, ideológiu a svoju predstavu o estetike, pretože jazyk fotografie je vyslovene estetickým jazykom. Výsledok vytvára svetlo a kompozícia. To všetko sa koncentruje do jediného okamihu, keď vytvoríte fotografiu. V tom krátkom momente rozprávate príbeh so všetkým čo ho spojilo, vďaka čomu ste sa stali jeho súčasťou. Príbeh by mal byť o tom, kto ho vytvoril. Verím, že toto je presne koncept Roberta Capu, byť integrovaný a byť súčasťou príbehu. Je to to najdôležitejšie, a v tomto s Capom súhlasím.

Používate komplexnú paletu techník a prístupov, vo vašich fotografiách nechýba krajina, portrét, zátišie, všeobecné pohľady a rozhodujúce momenty.  Čo pre vás znamená rozhodujúci okamih?

Je to otázka vášho pôvodu. Koncept rozhodujúceho okamihu znamená, že ste múdry človek, ktorý pracuje s informáciami a používa nástroj - fotoaparát - ktorým fotografujete. Pozeráte sa cez objektív a vidíte presný okamih spájajúci všetko, čo je vo vašej mysli, dokonalý záber. Dokonalá kompozícia, dokonalé svetlo sa udeje v zlomku sekundy. Musíte byť súčasťou vývoja okamihu. A keď fenomén, ktorý cez objektív sledujete zvýši svoju intenzitu, idete za ním. V tom okamihu musíte byť úplne integrovaní, len tak získate najlepší záber. Toto je pre mňa rozhodujúci okamih.

Vaše kompozície, framing choices, sú tak odlišné od toho, čo vidíme v rámci Európskej školy fotožurnalistiky, ktorú začal Henry Cartier Bresson. A dokonca sa líšia od fotografov ako Robert Frank. Môžete mi povedať viac o vašom prístupe? Je to založené na tom kto ste, odkiaľ ste? A prečo fotíte výhradne čiernobielo?

Narodil som sa na dobytčej farme v Brazílii, na najbarokovejšom panstve Brazílie - v Minas Gerais. Na tomto mieste sa zrodilo portugalské baroko. Príroda bola veľkou súčasťou môjho vzdelávania, naučil som sa, ako sa pozerať na okolitý svet - ako ho zarámovať, ako komponovať obraz, naučil som sa rozumieť objemu priestoru. Moje fotografie majú úplne odlišné svetlo ako v prípade väčšiny fotografov, pretože toto svetlo je súčasťou môjho dedičstva. Hory, kde som vyrastal, mraky, ktoré som videl ako dieťa, neuveriteľné dažde, ktoré som zažil v Brazílii, nádherný kumulonimbus, ktorý som pozoroval, to všetko bolo vo mne keď som začal fotografovať. Môj spôsob použitia svetla je ovplyvnený miestom, kde som vyrastal. Slnečného svetla sme v tejto časti Brazílie mali až priveľa a ja som sa vždy schovával v tieni. Akýkoľvek výhľad, ktorý som mal keď som bol dieťa, bol z tieňa smerom k svetlu. Toto všetko formovalo moje názory, videnie, a pomohlo mi vytvárať odlišné fotografie. Rád fotografujem. Práve som dokončil sériu, kvôli ktorej som strávil sedem rokov v Amazónii. Sedem rokov som fotografoval pôvodných obyvateľov Amazónie, premýšľal o ochrane dažďových pralesov, hľadal som svetlo a venoval pozornosť všetkým formám, ktoré sú pre mňa také dôležité. Cítim sa privilegovaný, že pracujem čiernobielo - je to abstrakcia, nič na svete nie je iba čiernobiele, ale dáva mi to príležitosť zvýrazniť, zdôrazniť celý tento vesmír môjho dedičstva. Fotografia nie je objektívna, je veľmi subjektívna. Keď sa pozriete na moje fotografie, uvidíte ľudí, veci, ktoré som chcel zachytiť presne tak, a nie inak, pretože takto to vzniklo v mojom vnútri.

Vytvorenie jedného záberu trvá milisekundy. Fotografia však vzniká podstatne dlhšie. Rád tvrdíte, že fotografia je životný štýl ...

Fotografia je celý môj život. Žijem ňou od rána do večera. Pred tým, ako idem spať, znova prežívam okamihy a fotografie, ktoré som vytvoril, premýšľam nad fotografiami, ktoré urobím nasledujúci deň. Byť fotografom vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti, musíte počkať, kým sa veci stanú. Niekedy prídete na miesto, a máte pocit, že sa tam nič nedeje, ale keď počkáte, okamih potrebný pre vznik fotografie nastane. Začnete vidieť veci, začnú sa pred vami objavovať, začnú byť súčasťou vášho každodenného života, vášho správania. Fotografia je vytvorená v zlomku sekundy, stačí na to 1/250 sekundy, no niekedy musíte počkať hodiny, dni, aj týždne, kým sa veci stanú. Musíte byť pri tom. Ako povedal Robert Capa, ak tam nie ste, nemáte fotografiu. Vyžaduje to čas, skúsenosti a nekonečnú zvedavosť. Práve mi vychádza veľká kniha s názvom Amazônia. Ak by ste sa dostali na výstavu, ktorú máme teraz v Ríme či v Londýne, uvideli by ste tam niečo cez 200 fotografií. Ak počítam, že na zhotovenie jednej snímky používam priemerne expozíciu v dĺžke 1/250 sekundy, znamená to, že všetky fotografie, ktoré som vytvoril pre túto výstavu, boli urobené za jednu sekundu. Práca na projekte mi trvala deväť rokov, ale tieto fotografie sú len zlomkom sekundy. Aby vznikli, musel som sa pripraviť na cestu, pripraviť svoju myseľ, musel som cestovať, musel som všetko integrovať, naplánovať, aby som do Amazónie mohol ísť fotografovať. Mne a mojej manželke Lélii trvalo roky, počas ktorých som tieto fotografie upravil, počas ktorých vznikal návrh a dizajn knihy, pripravovala sa výstava, bolo potrebné usporiadať rámy, zabezpečiť priestor pre výstavu, nastaviť osvetlenie,... Ten dôležitý okamih, počas ktorého som vytvoril fotografie, je v porovnaní s týmto všetkým veľmi malý. Všetko muselo byť pripravené na to, aby nastal magický okamih tej jednej sekundy, kedy fotografie vznikli.

Aby ste zachytili dokonalý okamih, neustále sa vraciate na miesta, ktoré fotografujete, čakáte na dokonalé mraky, na dokonalé svetlo. Na každom z projektov trávite dlhé roky. Kedy a ako viete, že váš projekt je hotový a môžete ísť domov?

Viete, kedy sa vám podarilo urobiť dobrý záber, keď fotografiu "máte". Keď ste vo vnútri deja, a ste do neho integrovaní, uvidíte čo sa pred vami odohráva, uvidíte ako sa všetky premenné stretnú v jednom bode. Svetlo, príbeh okamihu. Zázrakom sa všetky tieto veci spoja. Niekedy ste natoľko unavení, že si musíte ľahnúť, na chvíľu si oddýchnuť. Potom opäť pokračujete v práci na svojom príbehu. A keď skončíte, viete, že máte dobrý záber. Viete, že ste vytvorili niečo, čo dáva dokopy kvalitný obsah. Nastane okamih, keď viete, že môžete prestať a že všetky vaše fotografie dávajú zmysel.

Ste známy tým, že pre každú sériu vytvárate veľké množstvo fotografií. Povedzme si niečo o sérii Gold. Tento projekt ste robili počas inej pracovnej misie, vo svojom voľnom čase, financovali ste ho z vlastných peňazí. Nemala byť táto séria súčasťou série Workers?

Projekt Gold bol jedinečný. Zlatá baňa, ktorú som fotografoval, bola objavená v roku 1980. Po 11 rokoch strávených mimo Brazílie som sa konečne mohol vrátiť do svojej rodnej krajiny. Museli sme z Brazílie utiecť kvôli diktatúre. Keď objavili ložiská zlata v Serra Pelada, písalo a hovorilo sa o nich po celom svete. V televízii som videl zábery, na ktorých desaťtisíce robotníkov hľadalo zlato uprostred džungle. Veľmi som tam chcel ísť. Nebol som však pre vládu dôveryhodným človekom, takže som nedostal povolenie na fotografovanie baní. Uplynulo päť rokov a ja som začal pracovať na koncepcii nového fotografického súboru. Mojou myšlienkou bolo spracovať rozsiahlejší projekt o robotníckej triede. A títo zlatokopovia sa do projektu perfektne hodili. Keď som v roku 1986 opätovne požiadal o povolenie, vláda mi konečne povolila prístup. Bol som v úplne inej situácii ako v roku 1980, keď som tam chcel ísť len tak zo zvedavosti. Keď som v roku 1986 prišiel do zlatých baní, prišiel som pripravený. Bol som pripravený žiť a bývať s robotníkmi, pochopiť ich, pochopiť ich správanie, sledovať ich pri práci. Prišiel som s nimi tráviť čas a zostal som s nimi uprostred džungle 35 dní. Neboli tam žiadne hotely, životné podmienky boli otrasné. Priniesol som si hojdaciu sieť na spanie, vrece ryže vážiace 60 kíl, pol vreca fazule, vrece sušeného mäsa. Bol som pripravený takto prispieť robotníkom, ktorí súhlasili, že s nimi môžem zostať a žiť. Keď som tam prvý krát prišiel, povedal som im: „Chlapi, priniesol som toto jedlo, dám ho dokopy s vašim, budeme ho jesť spolu, vy budete jesť moje a ja budem jesť vaše.“ Chodil som po bani každý deň od rána do večera, pozoroval dianie a fotografoval. Chodil som hore a dolu do hlbokého dolu niekoľkokrát denne. Bolo to strmé a veľmi šmykľavé. Vedel som, že tam nejdem urobiť iba niekoľko fotografií, išiel som tam urobiť veľa práce. Dnes mám z projektu knihu a výstavu, pretože som mal príležitosť, ktorú síce mal každý iný fotograf, ale ja som si dokázal usporiadať život a využiť príležitosť byť pri tom, čo v konečnom dôsledku znamenalo veľký rozdiel.

Neboli ste prvým fotografom, ktorý fotografoval zlatokopcov v Serra Pelada. Napríklad Miguel Rio Branco, brazílsky korešpondent Magnum-u, ich príbeh zachytil na farebný film. Váš projekt je rovnako ako všetky vaše fotografie čiernobiely. V čase vzniku projektu Gold plnofarebné časopisy zažívali boom, ale vy ste zmenili všetko to farebné nadšenie. Kedy ste si uvedomili, že toto dielo je v skutočnosti väčšie v porovnaní s tým, čo ste si možno predstavovali predtým, ako ste tam šli? Kedy ste vedeli, že stojí za to dať projektu samostatný život?

Pred projektom Gold som pracoval na inej sérii, na ďalšom príbehu pre projekt Workers, ktorý sa odohrával v Kuvajte. Aj z tejto série vznikla kniha. Mám v pláne počas nasledujúcich mesiacov a rokov spracovať fotografie, ktoré som urobil počas výstavby tunela medzi Francúzskom a Anglickom. Keď to urobím, možno vznikne ďalšia kniha. Pre Workers som spracoval asi tridsať rôznych príbehov a som si istý, že ak by som chcel, môžem z nich urobiť tridsať rôznych kníh, pretože na každom projekte trávim veľa času a tieto príbehy sa stali súčasťou môjho života. Považujem za veľkú výsadu že som mohol byť tam, na všetkých tých rôznych miestach, kde len veľmi málo ľudí na tejto planéte malo možnosť fotografovať. Ako v prípade uhoľných baní v Dhanbade v Indii. Alebo keď som mal jedinečnú príležitosť fotografovať v 80. rokoch v automobilke v bývalom Sovietskom zväze, a vidieť spôsob výroby ich automobilov. Bol som schopný toto všetko vidieť na vlastné oči a fotografovať. Byť fotografom je veľká výsada. Prešiel som do viac ako 130 rôznych krajín sveta a skutočne som v týchto krajinách žil s lokálnymi ľuďmi. Bol som tam reálne, išiel som do hĺbky. Všetky tieto príležitosti, ktoré som v živote mal, sú pre mňa najdôležitejšími momentami.

Zlatá baňa v Serra Pelada bola vtedy najväčším náleziskom zlata na svete. Na vašich fotografiách vidíme viac ako 50 000 mladých mužov pracujúcich 70 metrov pod zemou, zahalených bahnom. Môžeme vidieť masy ľudí, malé existencie, ktoré ochoreli na zlatú horúčku. Fotografie, ktoré ste urobili z väčšej vzdialenosti nám poskytujú inú perspektívu, ako ste ich z tejto perspektívy vnímali vy?

Všetci máme vo svojich životoch väčší rámec. Rámec nášho života je história ľudstva, je to niečo, čo žije v nás. A niekedy stretneme svoju históriu, našu minulosť. Keď som fotografoval zlatú baňu v Brazílii, videl som sám seba pri stavbe pyramíd. Videl som pred očami bane kráľa Šalamúna. Videl som pred sebou tento historický okamih. Vidieť desaťtisíce mužov spoločne odstraňujúcich pôdu bolo veľkolepé a úžasné. Nešlo o to, o čom som čítal, ani o to, čo mi niekto povedal, bolo to úplne iné. Videl som príležitosť zachytiť históriu a zhmotnil som okamih, príbehy, ktoré sa stali pred 2000, 3000 rokmi. Verím, že táto integrácia, keď sa všetky premenné spájajú, je úžasným procesom tvorivosti. Ste konfrontovaní s realitou, ktorú musíte prepisovať pomocou nástrojov, ktoré máte. Spomínam si, že keď som pracoval v Kuvajte, kde som fotografoval ropovody horiace počas prvej vojny v Perzskom zálive, mal som pocit, že žijem sen. Súčasne tam horelo asi 600 ropných vrtov, ktoré vytvárali veľké oblaky dymu. Niekedy sme dva až tri dni nevideli slnečné svetlo. Slnko sa cez dym jednoducho nedostalo. Potom v jednom momente začal fúkať vietor a ten otvoril priestor v oblakoch dymu a cez ne prenikli lúče svetla. Bolo to ako zázrak. Predstavoval som si Mojžiša, ako kráča cez more z Egypta, odohrával sa predo mnou biblický príbeh. Bol som úplne sám. Mal som auto, ale žiadne GPS, iba malý kompas, aby som vedel, kde je sever alebo západ. Videl som dym a nasledoval som ho. V jeden moment explodoval ruský tank T-345, vo vzdialenosti som videl explodovať ropný vrt. Bolo to akoby som kráčal po divadelnej scéne o veľkosti planéty. Pracoval som tam na zákazku pre noviny The New York Times. Poslali mi informácie o hoteli, ktorý tam mal jediný telex v celom okolí, a stále mi písali, aby som ukončil prácu a priniesol fotografie naspäť. Na ich správy som nereagoval, celý mesiac na mňa tlačili, ale ja som nebol schopný opustiť toto miesto. V deň, keď som sa rozhodol ísť domov, som vedel, že moja žena je zúfalá, že sa bojí o moju bezpečnosť, a rovnako som vedel, že sa niečo takéto už nikdy v mojom živote nebude opakovať. Bolo mi jasné, že to bola jedinečná príležitosť, že to bola najrozsiahlejšia ekologická katastrofa v dejinách ľudstva, a ja som tam bol, aby som ju videl. Obnášalo to riziko, videl som tam umierať ľudí, ale bol som tam.

Hovorili ste o tom, že fotografia je veľmi individualistická a že fotograf je poväčšinou sám, o tom, že sa vaša manželka Lélia o vás obávala. Boli ste niekedy v ohrození života?

Mnohokrát som bol v nebezpečenstve a veľa krát ma takmer zabili. Mal som zlomených veľa kostí v celom tele, absolvoval som mnoho operácií. Raz som sedel vo vojenskom aute, ktoré explodovalo, keď prešlo cez nášľapnú mínu. Výbuch zabil vodiča, odrezal obe nohy vojenskému úradníkovi, ktorý bol v tom aute so mnou. Prežil som leteckú nehodu - malé lietadlo havarovalo, bolo úplne zničené. Keď strmo padalo, pomyslel som si: „Mal som v živote toľko jedinečných príležitostí, videl som a zažil toľko vecí, ale nikdy som nezomrel. Dnes určite zomriem, zažijem smrť. “ Prežil som. Pracoval som na mnohých vojnových príbehoch, veľa mojich priateľov bolo zabitých a ja som mal šancu žiť, byť pri tom. Nejde o to či ste odvážny alebo mocný, vždy sa veľmi bojíte. Ale vaša zvedavosť, potreba byť pri tom je väčšia ako čokoľvek iné. Riskujete, ak nie, nemáte fotografiu.

Pri pohľade na vaše fotografie je ohromujúce vedieť, že boli nasnímané 35 mm fotoaparátom. Neskôr ste pracovali s veľkým formátom a len nedávno ste prešli na digitálny fotoaparát. Vaše slávne zrno TRI-X tu však stále je. Ako to robíte?

V mojej pracovnej oblasti bolo potrebné použiť rýchly film. Používal som s filmom značky Kodak s názvom TRI-X, bol to 400 ISO film. Vtedy to bol najrýchlejší film na trhu a poskytoval mi určitú kvalitu. Nebol najkvalitnejší, bol príliš zrnitý. Dalo sa s ním ale rýchlo pracovať, používať dva fotoaparáty naraz a nebolo treba používať statív, ktorý by ma brzdil. Väčšinou som fotil týmto filmom. Miloval som analóg, ale po udalostiach z 11. septembra v New Yorku boli všade nainštalované röntgenové skenery. Keď ním raz prejde film, nie je to veľký problém, ale keď ho necháte skenovať viackrát, pretože musíte prestupovať na letisku, váš film už nebude to, čo pred tým. Preto bolo pre mňa nevyhnutné zmeniť technológiu. Digitál je úžasný, jeho kvalita je vynikajúca, ale výsledný obraz je plochý. Nemá hĺbku. Digitál mi nedával rovnaký výsledok, na aký som bol zvyknutý, chýbalo mi zrno, ktoré mi dával TRI-X. Preto som si najal malú firmu vo Francúzsku, ktorá vyvolala moje filmy, vyseparovala z neho zrno a digitálnym postprocesom ho vrátili mojim fotografiám. Teraz keď fotografie tlačím, mám v nich rovnakú hĺbku, akú som mal predtým. Celý život som miloval toto zrno, zrno nie je kvalita, zrno je problém. Ale keď celý život pracujete s problémom, stane sa z neho niečo, bez čoho nemôžete žiť.