Spomienka na Roberta Franka

“Oko sa najskôr musí naučiť počúvať než sa pozrie.”

                                                                                  Robert Frank

Fotograf Robert Frank, preslávený svojou knihou fotografií “The Americans” z roku 1958 zomrel dňa 9. septembra 2019 vo svojom dome v Novom Škótsku, v Kanade vo veku 94 rokov. Ak ju nevlastníte, veľká chyba! Do dnešného dňa je toto jeho dielo povinnou literatúrou študentov fotografie a naďalej ovplyvňuje dokumentárnych a street fotografov po celom svete.

Aj napriek faktu, že Robert Frank publikoval niekoľko kníh a bol tvorcom umeleckých filmov (čo nie je veľmi známe, je fakt, že vytvoril celkovo viac ako 20 filmov) ako napríklad avantgardné filmy “Pull My Daisy” (1959) a “Me and My Brother“(1969)), jeho kniha The Americans sa stala jeho najznámejším a najvplyvnejším dielom. S určitou ľahkosťou a zároveň iróniou v nej zobrazuje americkú spoločnosť.

Narodil sa v roku 1924 vo švajčiarskom Zürichu. Fotografiu začal študovať v roku 1941 a celých šesť rokov sa venoval komerčnej fotografii a grafickému dizajnu v štúdiách v Zürichu, Ženeve a Bazileji. V roku 1947 vo veku 23 rokov nastúpil na loď smerujúcu do New Yorku a krátko po svojom príchode do USA začal pracovať ako módny fotograf pre časopis Harper’s Bazaar. Limity módnej fotografie ho doviedli k podaniu výpovede len niekoľko mesiacov po tom, ako pre časopis začal pracovať. V priebehu rokov 1950 - 1955 pracoval ako nezávislý fotožurnalista a reklamný fotograf pre časopisy LIFE, Look, Charm, Vogue a mnohé ďalšie. Jeho nezávislá tvorba si vyslúžila uznanie umeleckých kapacít ako Edwarda Steichena, Willema de Kooninga, ale predovšetkým Walkera Ewansa, ktorý sa stal významným obhajcom Frankovej tvorby. Často sa vracal do Európy, fotografoval v Paríži, ale aj v Anglicku či vo Walese a práve vďaka týmto fotografiám v roku 1955 ako prvý Európan v histórii získal prestížny Guggenheimov grant, ktorý použil na pokrytie svojich nákladov počas dvojročnej cesty naprieč USA. Bol to práve Walker Evans, ktorý ho presvedčil, aby sa o tento grant uchádzal. Počas svojej cesty dokumentoval s pomocou svojej 35 mm Leicy rôznorodosť americkej spoločnosti, ktorú zachytil na viac ako 27 000 fotografiách. Videl krajinu tak, ako ju môžeme vidieť aj dnes - plnú problémov, ale aj nádeje. Fotoaparát mal vždy pri sebe, pripravený zachytiť akýkoľvek moment, či situáciu, ktorá ho zaujala. Krátko ho doprevádzala jeho manželka aj ich dve deti, precestoval 10 000 míľ a dokumentoval život v rôznorodých štátoch USA ako napríklad v Kalifornii, New Yorku, Wyomingu, Nevade, Nebraske a na Floride. V štáte Arkansas dokonca na chvíľu pobudol vo väzení, keďže policajtom sa nepozdával jeho prízvuk a považovali ho za komunistu. Počas svojej práce nezvykol s objektami jeho fotografií komunikovať. Snažil sa byť nenápadný.

Po ukončení amerického road tripu sa spojil s vydavateľom Robertom Delpireom a v roku 1958 vydali v Paríži knihu s francúzskym titulom “Les Americains”. Frankove fotografie v nej boli použité ako ilustrácie k esejám francúzskych spisovateľov. Z celkového počtu 767 roliek filmu sám vybral, vyvolal a vytlačil 1000 fotografií a vo finále sa do knižnej publikácie dostalo 83 čierno-bielych záberov. Pohľad na kontaktné hárky prezrádza spôsob, akým Frank pracoval. Zdá sa, že sa mu pomerne často podarilo vytvoriť požadovaný záber na prvýkrát, miestami sa však k určitému motívu vracal. Neustále vracanie sa k niektorým motívom poukazuje na to, ako metodologicky pracoval. Než vyrazil do terénu, mal už vopred zadefinované obyčajné a zároveň symbolické motívy ako vlajky, kovbojov, motorkárov, politikov. Tieto motívy fotografoval spontánne, často sa nepozeral ani do hľadáčika svojho fotoaparátu. Zmysel symbolov sa mu vďaka ponurosti jeho fotografií podarilo zvrátiť. Vlajky sa stali v jeho diele triviálnymi, politici boli zobrazení ako egomaniaci a narcisti, obyvatelia mesta pôsobia opustene a izolovane. Frank sa nechal viesť svojou intuíciou a často improvizoval.

O rok neskôr kniha debutovala v USA, vydavateľstvo Grove Press dala Frankovým fotografiám priestor, aký si naozaj zaslúžili. Fotografiám bolo dovolené rozprávať vlastný príbeh bez sprievodného textu. V USA však dielo na rozdiel od Európy bolo kritizované ako neprofesionálne. Časopis Popular Photography dokonca o Robertovi Frankovi napísal, že Frank musí byť nešťastný muž, ktorý nenávidí krajinu, ktorá ho adoptovala…kritizovali ho za zrno v jeho fotografiách, za rozmazané zábery, nerovné horizonty a povrchnosť. Pre Európanov bola kniha naopak inovatívna. Ako outsider poukázal na chudobu, rasizmus, násilie, či bezhraničný konzum, ktoré boli dovtedy v portrétoch Ameriky ignorované. Amerika bola mýtus. Bola zobrazovaná s pozlátkom, ako celebritná v hollywoodskom štýle. Niet divu, v povojnovom období prevládal optimizmus, patriotizmus valcoval Ameriku a svet sa úspešne a utešene rozvíjal. Neexistoval priestor pre krutý realizmus. A práve také Frankove fotografie boli. Neprikrášľovali skutočnosť, priniesli jasnú správu o stave spoločnosti. V knihe nájdete fotografie cestujúcich v trolejbuse, páriky tínedžerov, pracovníkov Fordových závodov, motorkárov, ale aj osamelého rodeo kovboja, či nesmierne krásnu fotografiu nehody kombinujúcu život a smrť. Je to jedna vizuálna báseň, nielen čo do kvality dokumentárnej fotografie, ale aj v rámci editácie a sekvencovania fotografií.

Okrem fotografovania experimentoval Robert Frank aj s filmom. Po bítnikovskom kúsku “Pull My Daisy” (1959) natočil Frank sériu autobiografických esejí. Často v nich použil vlastné fotografie, spomienky, rodinné fotografie. V “Conversations in Vermont” (1969) použil fotografie zo svojich prác vytvorených v Londýne, Paríži, ale aj z knihy “The Americans”. V tomto období sa snažil zladiť svoju rolu otca a umelca. S rodinou doma netrávil pre prácu veľa času. Pri jednej z návštev svojich detí ich konfrontoval so svojimi ikonickými fotografiami. Andrea a Pablo reagovali vyhýbavo a neprejavovali prílišný záujem o otcove fotografie a jeho umeleckú minulosť. Toto stretnutie bolo pre Franka zlomovým, uvedomil si, že budoval svoju umeleckú kariéru bez toho, aby bral do úvahy rodinu.

V lete 1972 sa pridal na žiadosť kapely ku koncertnej túre Rolling Stones s cieľom nafotiť titulku pre ich nový album “Exile on Main Street”. Následne pre Rolling Stones vytvoril o túre dokumentárny film “Cocksucker Blues”. Boli v ňom zábery nahých fanyniek, násilie a nechýbali drogy. Kapela s výsledkom Frankovej práce očividne nebola spokojná, nakoľko získali súdny zákaz obmedzujúci premietanie a šírenie filmu. V tom istom roku vydal ďalšiu fotografickú knihu “The Lines of Mya Hand”, ktorá bola vizuálnou autobiografiou zahŕňajúcou osobné fotografie ktoré vytvoril ako v Európe, tak aj v USA. Pri jej tvorbe využil svoje znalosti filmografie. Fotografie citlivo nakombinoval, vytvoril koláže fotografií, ktoré cielene poškodil či upravil a doplnil ich o krátke popisky.

Jeho fotografie boli vystavované po celom svete. V roku 1950 bol súčasťou skupinovej výstavy “51 American Photographers”, The Art Institute of Chicago mu umožnil prvú sólo výstavu v roku 1961. Z mnohých stojí za spomenutie výstava z roku 1994, kedy National Gallery of Art vo Washingtone D.C. vystavilo jeho monografiu pozostávajúcu z celkovo 157 fotografií. Mnohé z nich zachytávali ťažké životné momenty Roberta Franka - smrť jeho dcéry Andrey, ktorá zahynula vo veku 20 rokov počas leteckého nešťastia v Guatemale roku 1971, ako aj jeho komplikovaný vzťah so synom Pablom, ktorý trpel schizofréniou a bol často hospitalizovaný (Pablo spáchal samovraždu v roku 1994).

Inšpiroval mnohých. Joel Meyerowitz napríklad tvrdí, že sa stal fotografom práve vďaka Robertovi Frankovi. Kniha “The Americans" bola a je jednou z najrevolučnejších v histórii fotografie a zároveň aj jedným z najväčších zdrojov kontroverzie po tom, ako vyšla v USA s preslovom Jacka Kerouacka. Jeho fotografie sa dotkli citlivej struny a redefinovali kultúrnu identitu Ameriky. Kniha “The Americans” bola vrcholom jeho tvorby, ktorú nikdy neprekonal.

“Čierna a biela sú farbami fotografie. Pre mňa symbolizujú alternatívu nádeje a zúfalosti, ktorým je ľudstvo navždy vystavené.”

                                                                                                                      Robert Frank