Street. Life. Photography

Street fotografia je umením zachytávajúcim život, kultúru, humánnosť neimprovizovaným spôsobom. Fascinujúce na tomto druhu fotografie je, že len malá časť fotografov sa tejto forme umenia venuje profesionálne. Samozrejme, nehovorím o tých, ktorí častejšie smerujú svoje objektívy na ľudí, ktorých nikdy v živote nestretli ako na hory, lesy, západy slnka, ale o tých, pre ktorých je street fotografia životný štýl, bezvýhradné poslanie, či jednoducho láska na celý život. Ak ste sa doteraz o street fotografiu nepokúšali, vedzte, že môže vyžadovať nemalé množstvo odvahy. Nie je to to isté, ako sedieť v pouličnej kaviarni a sledovať dianie okolo, môžete sa stretnúť s odmietnutím, pohŕdaním, ale aj horšími prejavmi nespokojnosti foteného subjektu. V každom prípade vám však street fotografia môže sprostredkovať veľa zábavy. Ak máte radi street fotografiu, tak mám pre vás tip na jednu výstavu, ktorá trvá až do februára 2020 vo Viedenskom KUNST HAUS. Tu môžete vidieť nielen ako sa street fotografia vyvíjala za posledných sedem desaťročí, ale možno nájdete odvahu a skúsite niečo zachytiť a vytvoriť aj vy sami.

Philip-Lorca diCorcia.

Výstava pozostáva z piatich sekcií, ktoré sa koncentrujú na sedem kľúčových tém street fotografie: Street life (pouličný život), Crashes (strety, nehody,..), Public Transfer (verejná doprava), Urban Space (mestský priestor), Anonymity (anonymita) a Alienation (odcudzenie). Predstavených je celkovo viac ako 200 fotografií 38 fotografov zaoberajúcich sa tým najstimulujúcejším žánrom fotografie 20. a 21. storočia. Samostatné fotografie sa striedajú s fotografickými sériami, analógová fotografia má miesto hneď vedľa digitálnej, fotografie vytvorené 35mm fotoaparátom hneď vedľa tých majstrovských veľkoformátových, ručne tlačené vintage poklady na preskáčku s mechanicky produkovanými fotografiami, farba vedľa čierno-bielej, ikonické fotografie povedľa tých, ktoré ešte nikto nevidel. Táto neskutočná diverzita pohromade poukazuje na vývoj a históriu tohto fotografického žánru.

Bruce Gilden.

Ako fotografi vtedy a dnes videli mestá a miesta, ktoré boli okupované ľuďmi? Ktoré momenty vedeli odfiltrovať od mixu udalostí, ktoré ich obklopovali každý deň? Čo zaujalo ich pozorné oko? Ako sa menilo samotné mesto a ako sa menili ľudia? Na výstave nájdete odpovede na tieto otázky a mnohé ďalšie. Moderní fotografi z celého sveta popri klasických pionieroch street fotografie, akými boli a sú Diane Arbus, Robert Frank, Martin Parr či Joel Meyerowitz tu sú prezentovaní na dvoch podlažiach nádherných priestorov vytvorených jedným z najznámejších a najkontroverznejších rakúskych umelcov 20. storočia Friedensreichom Hundertwasserom.

Začnime však poporiadku. Čo je to street fotografia? Dá sa definovať za pomoci troch slov:

• Photography / Fotografia: z gréckeho slova phõtos, svetlo a krelenie, v zmysle “kresliť svetlom”.
• Candid / Prirodzený: z latinského candidus, v zmysle čistý, neimprovizovaný, nerežírovaný, nenacvičený.
• Public / Verejnosť: z latinského publicus, alebo populus, čiže ľudia. Prípadne v zmysle byť na očiach všetkým.

Vo svojej absolútnej prirodzenosti je street fotografia neimprovizovaná fotografia situácie odohrávajúcej sa na verejnosti. Ulica ako taká sa neobmedzuje len na cestu, po ktorej jazdia autá, alebo sa prechádzajú ľudia, ako by samotné slovo “ulica” mohlo evokovať. Je to to, čo sa odohráva vo verejnom priestore. Internetová generácia v čele s Instagramom a ďalšími online platformami spopularizovali street fotografiu a rozšírili jej teritórium. Názory na ňu a prístupy k nej sa diametrálne odlišujú, jej podstata však zostáva rovnaká: ide o “popis” reálneho života prepojeného s vizuálnou estetikou. Mnohí street fotografi zachytávajú scény ktoré provokujú okamžitú emocionálnu alebo vizuálnu reakciu, predovšetkým prostredníctvom humoru, alebo prostredníctvom dvojzmyselnosti, nezvyčajnosti či sureálnosti. Fotografie z ulíc môžu zobrazovať bláznivý svet, alebo vysnený, prípadne jeho tmavé stránky, či eleganciu, záhady.

Paradoxom je, že tieto črty možno nájsť takmer všade, na každej ulici. A to práve robí street fotografiu natoľko fascinujúcou. Street fotografia nie je reportážou. Street fotograf nemá povinnosť zachytávať či lepšie povedané dokumentovať špecifickú udalosť. Hlavným bodom pozornosti je život, ktorý je zredukovaný do niekoľkých záberov, ktoré samé o sebe vynikajú a sú vizuálne pútavé. Vyžaduje si to citlivú selekciu vizuálnych elementov, ktoré sú zahrnuté, alebo naopak vyňaté z finálnej kompozície a koncentráciu na ten správny moment výsledného záberu. Tieto dva faktory sa na prvý pohľad môžu zdať univerzálne pre akýkoľvek fotografický žáner, ale práve pre street fotografiu sú maximálne podstatné. Sú tými najdôležitejšími nástrojmi, s ktorými street fotograf pracuje. Celý proces je o videní a rýchlej reakcii. Vo väčšine prípadov nemá fotograf k dispozícii žiadne rekvizity, doplnkové svetlo, má k dispozícii len limitovaný čas na prípravu a v ideálnom prípade nemá žiadne predsudky. A tak by sme sa na street fotografiu mali pozerať. Bez akýchkoľvek predsudkov.

Výstava Street. Life. Photography prezentuje ikonické fotografické práce zo siedmich dekád street fotografie a zdôrazňuje dôležité premeny a estetické princípy, ktoré ovplyvňovali street fotografiu od 30tych rokov do dnešného dňa. Street. Life. Photography rozpráva príbeh nekonečnej fascinácie a vplyvu, ktorý mala ulica či mesto ako také na fotografiu. Fascináciu, z ktorej sa stal samostatný žáner.

STREET LIFE

Ulica, teda verejný priestor, je akýmsi pódiom divadelného predstavenia. Nachádzajú sa tu ľudia, ktorí sú v pohybe, ktorí spolu komunikujú, kráčajú, bežia, sedia, jedia, vykonávajú rôzne aktivity. Scéna je doplnená rôznymi zvukmi a vôňami. Akonáhle fotograf stlačí spúšť, z tejto divadelnej sceny sa stáva zmrazený moment. Zmizne pohyb, nastane ticho, zmiznú vône a niekedy sa dokonca vytratí aj farba. Fotografie počnúc Lisette Model, cez Diane Arbus, Bruca Gildena až po Petra Funcha zobrazujú rozdielne vnímanie subjektu - človeka nachádzajúceho sa v priestore ulice. Je zaujímavé sledovať, ako rozdielne autori postupovali pri fotení - niektorí citlivo a trpezlivo sledovali svoj subjekt aby zachytili ten správny moment a kompozíciu, iní spontánne odfotili moment, ktorý sa pred nimi odohral. Niektorí dokázali pristúpiť k subjektu tak konfrontačne blízko, že podľa mňa fotograf aj subjekt navzájom museli cítiť čo mali ten deň k obedu, iní pozorovali subjekt z väčšej diaľky tak, aby neboli videní. Sekcia Street Life začína fotografiami Lisette Model (bližšie som ju predstavila v tomto článku), ktorá sledovala svoje subjekty z väčšej vzdialenosti, a jej fotografie sú výsledkom trpezlivého pozorovania a skladania kompozície. Jej slávny výrok: “Nefoťte kým vás subjekt neudrie do žalúdka” dáva pri pohľade na jej fotografie väčší význam. Subjekt vypĺňa celý obraz a môžeme sledovať zaujímavé pózy a detaily oblečenia, či mimiku tváre. Nielen to, vyzerá to tak, že pri fotení svojich nie veľmi atraktívnych subjektov s nimi prichádzala často do konfrontácie.

Lisette Model.

Z diaľky mi fotografie poľského fotografa Macieja Dakowicza zo série Cardiff after Dark (Cardiff po zotmení) pripomenuli známu fotografiu Joela Goodmana, ktorého fotografia vytvorená v uliciach Manchesteru v čase osláv nového roka sa stala začiatkom roka 2016 virálnou. Je to fotografia, ktorá spĺňa parametre Fibonaciho zlatého pravidla kompozície a pre mnohých sa stala akýmsi obrazom Británie 21. storočia. Asi by obaja fotografi neboli najšťastnejší, že ich porovnávam. Naspäť teda k poľskému autorovi. Na tejto sérii pracoval 6 rokov, počas ktorých v noci fotografoval z blízkej aj väčšej vzdialenosti dianie na ulici St. Mary v meste Cardiff, Wales. Zachytával práve tie menej príťažlivé momenty alkoholom posilnených (alebo skôr premožených? :-)) ľudí. Práve tá apatia, ktorá je symbolická v štádiu pokročilej opilosti dala autorovi možnosť zachytiť pomerne vtipné momenty z blízkosti, ktorá by počas dňa nebola možná.

Maciej Dakowicz.

V tejto sekcii sa nachádzajú aj skvelé fotografie Dougieho Wallaca z jeho série Road Wallah. Je to akési requiem Mumbajských taxikárov a ich ikonických taxíkov Premier Padmini. Je to úžasná ukážka konfrontačnej street fotografie, ktorá je symbolická pre fotografov ako Garry Winogrand či Bruce Gilden. Počas svojich pravidelných návštev Mumbaja autor postával uprostred križovatiek počas dopravnej zápchy a fotografoval preplnené interiéry taxíkov za pomoci externého blesku. Fotografie sú plné psychodelických farieb a rôznych výrazov tvárí taxikárov a samotných pasažierov. Zachytával svoje subjekty v krátkom momente pred tým, ako sa subjekty dokázali spamätať z toho, že sú fotografovaní.

Dougie Wallace.

Z ďalších diel ma zaujali fotografie Petra Funcha. Sú iné práve tým, že vznik vystavených fotografií umožnila moderná technológia (vznikli v postprodukcii). Predstavte si, že počas dvoch týždňov chodíte na rovnaké miesto každý deň, v približne rovnakom čase a fotíte akýkoľvek pohyb. Následne v stovkách fotografií hľadáte spoločný menovateľ a keď ho nájdete, z týchto fotografií vytvoríte jednu jedinú kompozíciu. Takýmto spôsobom, bez toho, aby ste subjekty na fotografii aranžovali, či režírovali scénu, môžete dosiahnuť to, že všetky subjekty na fotografii sa v danom momente vznášajú, nesú červenú igelitovú tašku, alebo venčia psa. Peter Funch takýmto spôsobom dokázal vytvoriť niečo, čo sám nazýva “perfektný moment”. Čiže niečo ako niekoľkokrát znásobený rozhodujúci moment Henriho Cartiera-Bressona.

Peter Funch.

CRASHES

Slovo “Crashes” v zmysle vystavenej fotografickej sekcie prináša viaceré významy tohto slova: nehoda, deštrukcia, kolízia, konfrontácia, či kolaps. Predstavuje iné zobrazenie kontinuálneho pokojného života v meste, ktoré je v danom momente niečím narušené. Každý fotograf predstavuje inú tému a inú kompozíciu. Je zaujímavé sledovať rozdiely a to, ako každý autor balansuje na krehkom ľade medzi fikciou a realitou.

Andrew Savulich počas svojej práce pre New York Daily News fotografoval súčasný New York a násilie, extrémy a neštastie v jeho uliciach. Pri fotografiách používa rukou napísané popisky, ktoré fotografiám dodávajú ľudskosť a zároveň akýsi absurdný humor. “Pes močiaci na hydrant”, “Muž kopúci do heavy svojej bábiky”, alebo “Muž strelený do hlavy”, to sú príklady popisiek k jeho fotografiám. Aj keď jednotlivé zábery boli vytvorené v rôznom čase a v rôznych kontextoch, kombinácia fotografie a textu šokuje pozorovateľa práve tou správnou dávkou irónie.

Andrew Savulich.

Jesse Marlow si na ulici vyhliadol odlišný set subjektov pre jeho objektív - zranených ľudí, ktorí sú za normálnych okolností prehliadaní v mori chodcov v uliciach jeho rodnej Austrálie. Výsledkom jeho práce je pútavá séria “Wounded” zobrazujúca obyvateľov mesta, ktorí sa každý deň snažia zapadnúť do normálu a to aj napriek zlomeninám, či iným zraneniam, ktoré sú na prvý pohľad pozorovateľné. Projektu sa začal venovať po tom, ako sa zranil pri futbale a nemohol fotografovať. Vtedy si začal viac všímať ľudí, nachádzajúcich sa v podobnej situácii ako on sám. Ľudí, ktorí sú v danom momente zraniteľní, a vystavení každodennej realite.

Jesse Marlow.

Mirko Martin začal so svojou sériou fotografovaním filmových lokácií v centre Los Angeles. Postupne do série zapracovával zábery z reálnych havárií, ktorých sa stal svedkom. Na tejto sérii je pozoruhodné, že len ťažko rozoznať, ktorá situácia bola inscenovaná, na ktorej fotografii sú zobrazení herci a na ktorej reálne obete. Séria je výsledkom detailného pozorovania denného svetla, ktoré za určitých podmienok pripomína filmovú scénu, ale aj jednotlivých detailov a interakcií medzi subjektami v zábere.

Mirko Martin.

PUBLIC TRANSFER

Mobilita je určitým symbolism slobody, nezávislosti, je kľúčovou pre dennodenný život v meste a zároveň je akýmsi symbolom dneška. Je to komplexná téma nášho životného prostredia, teda prostredia, v ktorom žijeme. V meste len ťažko hľadáme miesta, do ktorých by nezasahovali automobily, mestská doprava a samozrejme tí, ktorí ich využívajú. Doprava však v ponímaní street fotografie často vykresľuje akúsi formu privátneho priestoru, ktorú nám dopravný prostriedok poskytuje, akýsi zvláštny paralelný svet, v ktom vládnu osobitné pravidlá a spôsob správania, ktorému podliehame. Spomeňte si na extenzívnu investigatívnu sériu, ktorú vytvoril Walker Evans v New Yorskom meste niekedy v rokoch 1938 - 1941 svojou skrytou kamerou. Zachytával ňou diskrétne portréty cestujúcich svojím 35mm Contaxom schovaným pod kabátom. Zvečnil tak ľudí konverzujúcich, čítajúcich, alebo ponorených do vlastných myšlienok. Jeho portray vynikajú širokým spektrom emócií. Podobne tak zachytil cestujúcich aj Dougie Wallace, ktorý cez okno fotil pasažierov cestujúcich v autobuse.

Najbližšie k tvorbe Walkera Evansa má Loredana Nemes, ktorá na rozdiel od neho fotoaparát neschovávala. Využila však fakt, že Rolleiflex nie je až tak v dnešnej dobe rozpoznateľný fotoaparát, čo jej umožnilo fotografovať ľudí v metre sediacich priamo oproti nej. Fotila v Moskve, New Yorku, Berlíne, v Paríži, Londýne a Bukurešti. Svoj Rollei mala voľne zavesený na krku a pohľadom zhora bez akéhokoľvek podozrenia kontrolovala kompozíciu. Podarilo sa jej tak zachytiť nadčasové portréty plné zraniteľnosti a melanchólie.

Loredana Nemes.

Pomerne známou je séria fotografií Tokyo Compression nemeckého fotografa Michaela Wolfa, ktorý strávil roky dokumentovaním najrušnejšieho dopravného systému na svete a zachytával klaustrofobickú nočnú moru miliónov cestujúcich naprieč japonským hlavným mestom Tokyo. Na linke metra Odakyu Odawara sa denne prepraví jeden a pól milióna pasažierov denne. Všetky fotografie boli zhotovené na jednej stanici metra zo vzdialenosti približne 100 centimetrov od okien prepravných vagónov. Na každom zábere vidieť skondenzovaný vzduch, natlačené tváre a rôzne časti tela na oknách. Na svojich fotografiách poukázal na negatívny efekt, ktorý má veľkomesto na svojich obyvateľov. Nie však agresívne, všetky fotografie sú akýmsi zvláštnym spôsobom pokojné, subjekty pôsobia odovzdane a zmierene.

Michael Wolf.

Ešte bližšie k svojim subjektom pristupoval Wolfgang Tillmans, pre ktorého mestská doprava symbolizuje intimitu. Ale nie takú, ktorá je žiadaná, takú, ktorá je tolerovaná. V čase dopravnej špičky, kedy nechcene strácame nárok na svoj osobný priestor a tolerovateľná vzdialenosť medzi dvoma osobami za zmazáva. Zachytával fenomén blízkosti, ktorej sa nedá predchádzať. V jeho fotografickej sérii Jubilee Line vytvorenej v londýnskom metre sa fotografované subjekty zmenšujú na detaily, čím zdôrazňuje blízkosť, ktorej sa nedá vyhnúť. Ruky, detaily nôh, spotené podpazušie, rôzne vzory a textúry oblečenia, abstraktne malé časti tvárí. Obraz toho, ako sa náš svet stáva v stiesnenom priestore minimálny.

Wolfgang Tillmans.

ALIENATION

V ponímaní výstavy ide o odcudzenie alebo istú formu prenosu. Mnohé práce skúmajú priestor medzi privátnou a verejnou sférou, ako napríklad fotografie Leeho Friedlandera, ktorý do každého záberu dokázal zakomponovať svoj vlastný tieň, či odraz, ktorým tak dokreslil scénu z verejného priestoru. Stáva sa tak súčasťou a obsahom a je zároveň prítomný, ale aj absentujúci.

V tejto sekcii nájdete aj ikonické fotografie Roberta Franka vytvorené počas jeho ciest po Amerike. Jeho tvorba počnúc 50tymi rokmi znamenala revolúciu v street fotografii. Jeho séria The Americans odzrkadľovala jeho povahu a temperament. Sám tvrdil, že zo všetkých fotografií len v dvoch alebo troch prípadoch komunikoval s fotografovaným subjektom. Jeho spôsob práce spočíval v tichosti kráčať ulicami, odfotiť, otočiť sa a ísť preč.

Robert Frank.

Martin Parr vo svojej sérri The Last Resort zaznamenal súčasnosť mesta New Brighton. Pôvodne bolo toto miesto letoviskom pre bohatú vrstvu obyvateľstva Liverpoolu. Mesto na pobreží, mesto v úpadku, ktoré ale stále žije svojím životom. Fotografie z tejto série predstavujú skorú tvorbu Martina Parra, pri ktorej používal stredný formát a externý blesk. Charakteristické sú preňho presaturované farby a zmysel pre detail, ktorým dokázal poukázať na socioekonomickú situáciu fotených subjektov. Preplnené pláže, video herne, súťaže krásy, fastfoodové obchodíky s hranolkami. Lacná zábava pre široké masy. Práve táto séria pomohla Martinovi Parrovi na jeho ceste k popularite. Tradične dokumentárna fotografia v Británii glorifikovala robotnícku triedu, Parr však poukázal na ekonomický úpadok na severozápade Anglicka.

Martin Parr.

Philip-Lorca diCorcia patrí medzi najinovatívnejších fotografov posledných desťročí. Jeho tvorba balansuje na hranici reality a fikcie, spája v sebe dokumentárny prístup a techniky inscenovanej fotografie. Pozorovateľ často nevie rozoznať, či scéna na fotografii bola autorom ovplyvnená alebo nie, čo prepožičiava určitú formu tajomnosti jeho inak často banálnej fotografii. DiCorcia fotografované scény plánuje vopred a ako subjekty využíva rôznorodé osoby, priateľov, príbuzných, anonymných neznámych. Umiestňuje ich do náhodných pozícií a kontextov, čím sa nás snaží “oklamať” a zmiatnúť. Pri pohľade na jeho fotografie tak treba mať vždy na mysli fakt, že jeho tvorba má veľmi ďaleko od neinscenovanej fotografie.

Philip-Lorca diCorcia.

ANONYMITY

Život vo veľkých mestách so sebou prináša strach zo straty sociálnej blízkosti a úpadku do anonymity. Ľahostajnosť voči okoliu, obrana voči nechcenému narušeniu súkromia sú esenciálnymi aspektami ľudských metropolí. Pre fotografa skúmanie anonymity niekoho iného znamená zároveň skúmanie anonymity vlastnej. Ako zachytiť tento fenomén? Ako k nemu pristupovať, ako si od neho držať odstup či ako dokázať nadvihnúť rúško tajomstva a preniknúť do súkromia iných?

Americká fotografka Merry Alpern je známa svojou kontroverznou pozorovacou fotografiou. V zime na prelome rokov 1993 a 1994 pravidelne teleobjektívom nahliadala do okna nočného klubu na Wall Street v New Yorku, do ktorého videla z okna bytu jedného z jej priateľov. Zo záberov zhotovila čierno-bielu sériu fotografií zachytávajúcich ženy a mužov pri sexe, pri používaní drôg, obliekaní, vyzliekaní a množstve ďalších aktivít. Podarila sa jej tak sociologická špionáž, ktorá má prvky peep-show. Poetické aj drsné, jej fotografie rozvírili diskusiu na témy týkajúce sa sexuálneho zneužívania žien, konzumu, moci a financií. Aj keď jej tvorba vyvolala množstvo kontroverzných reakcií, vyvolala prirodzene aj záujem. Výsledkom bolo, že jej fotografickú sériu Dirty Windows vystavovalo Museum of Modern Art v New Yorku a aj v San Franciscu.

Merry Alpern.

Teleskop pri svojej tvorbe využila aj ďalšia americká fotografka Yasmine Chatila, ktorá fotografovala ľudí v ich súkromí z veľkej vzdialenosti. V jej fotografiách však pozoruhodnú časť zaberajú fasády, okná a iné architektonické štruktúry. Subjekty zostávajú minimálne. Práve prevládajúca architektúra napomáha zdôrazňovať izoláciu a samotu fotografovaných subjektov. Aby zabránila faktu, že sa niekto z nich na fotografii spozná, alebo aby mohli byť rozpoznaní inými pozorovateľmi, v post-procese úplne zmenila fasády a okná budov, ale rovnako pristúpila aj k interiérom miestností či k fiziognómii ľudí na jej fotografiách.

Yasmine Chatila.

Na záver by som sa rada pozastavila pri tvorbe Leona Levinsteina a jeho ponímaní anonymity vo veľkom meste. Väčšina jeho fotografií bola vytvorená Rolleiflexom, sám sa postavil k fotografovaným subjektom bokom a fotoaparát natočil na stranu, čím bol pri fotografovaní nenápadný. Ulice New Yorku mu umožňovali dokumentovať dianie po viac ako 40 rokov. Jeho fotografie sú charakteristické výraznou kompozíciou a silným grafickým vplyvom. Veď napokon pracoval ako grafik vo viacerých reklamných agentúrach. Hoci fotografoval obdobné témy a podobným spôsobom ako fotografi označovaní ako “New Yorks School” (medzi inými k nim patria Garry Winogrand, William Klein, Robert Frank), naďalej zostáva menej známym ako jeho vtedajší kolegovia.

Leon Levinstein.

Vystavovaní fotografi:

• Merry Alpern
• Peter Funch 
• Loredana Nemes 
• Diane Arbus
• Bruce Gilden
• Arnold Odermatt
• Mohamed Bourouissa
• Siegfried Hansen
• Harri Pälviranta
• Andrew Buurman
• Candida Höfer
• Martin Parr
• Harry Callahan
• William Klein 
• Doug Rickard
• Yasmine Chatila
• Erich Lessing
• Andrew Savulich
• Maciej Dakowicz
• Leon Levinstein
• Axel Schön
• Philip-Lorca diCorcia
• Lies Maculan
• Stephen Shore
• Alex Dietrich
• Melanie Manchot
• Slinkachu
• Natan Dvir
• Jesse Marlow
• Wolfgang Tillmans
• Melanie Einzig
• Mirko Martin
• Dougie Wallace
• Robert Frank
• Rudi Meisel
• Michael Wolf
• Lee Friedlander
• Lisette Model

Dôležité informácie:

Kde:                      KUNST HAUS WIEN, Untere Weißgerberstraße 13, 1030, Viedeň

Trvanie výstavy:   do 16. februára 2020

Otvorené:             denne 10:00 - 18:00

Cena vstupného:  9 €, kombi lístok 12 €, ročný lístok 22 €, deti do 10 rokov zadarmo,

                            študenti a 11-18 rokov 5 €.

Web:                    KUNST HAUS Wien