Tim Flach: Portréty zvierat s dušou

Pred objektív do svojho londýnskeho ateliéru dotiahol orangutana či leva, no fotografuje aj v divočine, v záchranných staniciam, zvieracích sanktuáriách a zoologických záhradách po celom svete. Jeho fotografie zvierat s nám blízkymi, ľudskými gestami a pohľadmi, sa stali ikonické. Publikujú ich najvýznamnejšie svetové médiá. Britský fotograf Tim Flach pracuje na dlhodobých projektoch, je autorom piatich objemných kníh. Hoci sú jeho fotografie často zábavné, fascinujúci svet zvierat nepribližuje iba pre pobavenie. Chce poukázať na to, koľko toho máme so zvieratami spoločné a ako veľmi potrebujú, aby sme sa k nim správali lepšie.

Kde sa vzal tvoj záujem o fotografovanie?

Ako dieťa som kreslil a maľoval. Učil som sa o tom, ako sa všeobecne vytvárajú obrazy. Mal som teda základ vo vizuálnom umení. Až v osemnástich na ročnom kurze pred univerzitou som prvýkrát zobral do rúk fotoaparát. Robil som na projekte, kvôli ktorému som vyfotil jednu rolku filmu v londýnskej zoologickej záhrade. Ale prešlo ešte desať rokov, kým som bol v pozícii, že som si mohol vybrať tému na fotenie bez obáv z toho, ako zaplatím účty. Postupne som sa začal zaoberať históriou fotografie. Študoval som práce kľúčových fotografov, ktorí boli ovplyvnení maliarmi. Veľkí fotografi sa učili o kompozícii a svetle od maliarskych majstrov.

Fotíš iba zvieratá?

Kreatívne projekty robím vždy so zvieratami. Fotografovanie ľudí a fotografovanie zvierat je pre mňa to isté. Sme s nimi jedna rodina, akurát sa nám podarilo niekam poskočiť a stať sa dominantným druhom. Ale keď pozorujem správanie ľudí a správanie zvierat, vidím, že máme veľmi veľa spoločného. Mám rád kontrolovaný chaos okolo fotienia zvierat. Je v tom úzkosť a úžas a vždy aj neistota, čo z fotografovania vznikne. Rád uvažujem nad tým, ako so zvieraťom navzájom jeden druhého vnímame. Zaujíma ma, aký je rozdiel medzi nami, cítiacimi bytosťami.

Fotografovanie ľudí ťa teda neláka?

Asi s ľuďmi tak dobre nevychádzam :) . Pri fotografovaní sa snažím zachytiť pohľad zvieraťa. V pohľade je vždy niečo magické. Zvieratá na mojich fotografiách majú ľudský výraz, ľudské gestá. Vyzerajú vlastne ako ľudia. Tým odpovedám na otázku, kto sme. Najväčšia výzva, ktorej ľudstvo momentálne čelí, je, ako redefinujeme náš vzťah k prírode. Lebo ak to neurobíme, tak nemáme budúcnosť.

Ako dokážeš presvedčiť zviera, aby ti zapózovalo pred objektívom?

Čokoľvek, čo v živote robíš, by ťa malo zaujímať. Ak robíš portréty zvierat, mali by ťa zaujímať zvieratá, ich život a správanie. Zvieratá potrebujú určité podmienky, aby sa cítili dobre. Ak ich nemajú, budú v strese. Takže musíš vedieť, aké podmnienky im pripraviť. Musíš sa o ne dobre starať a pekne sa k nim správať. Len tak vzniknú dobré fotografie. Zvieratá sú ako ľudia. Majú dobré a zlé dni. Jednotlivé druhy môžu mať nejaké všeobecné charakteristiky, ale inak je každé zviera individualita. Tak musíš k nemu aj pristupovať. Rovnako ako k človeku. Môj posledný projekt sa volal Ohrozené. Fotografoval som zvieratá v divej prírode, nezvyknuté na ľudí. Zviera treba najprv nechať, aby prejavilo svoju osobnosť. Bez toho nedokážeš vycítiť jeho povahu a správne s ním zaobchádzať. A ako do všetkého, čo v živote robíš, musíš do fotografovania vložiť vášeň. Fotografie, celý tvorivý proces, musí vznikať s vášňou.

Napríklad si pred objektív posadil gorilu a pózovala ti?

Gorilu, ako pije, som fotil z lode v Gabone. Fotografoval som ju desať rokov predtým, keď bola ešte v zajatí. Potom ju vypustili do prírody. Musel som ju najprv vystopovať. Trvalo to dva týždne. Keď pila, sledoval som jej gestá. Čakal som na moment, ako spojí ruky, keď bude piť. Zaujímavé je, že aj zvieratá môžu byť ľaváci. Takže som pozoroval, či je praváčka alebo ľaváčka.

Cítil si sa niekedy pri práci so zvieraťom ohrozený?

Vždy som si vedomý rizík a nebezpečenstva pri fotení konkrétneho zvieraťa, takže sa snažím mať poruke kompetentný tím ľudí. Sú pri mne skúsení znalci zvierat. Vedia si poradiť s rôznymi situáciami, ktoré by pri fotení mohli nastať. Pri fotení v ateliéri som vlastne za fotoaparátom z celého tímu najviac v bezpečí :) . Ostatní stoja medzi mnou a zvieraťom a snažia sa ho zaujať. Ja sledujem správanie zvieraťa a dokážem podľa určitých náznakov určiť, čo v nasledujúcej chvíli urobí.

Ako to robíš, že zvieratá na tvojich fotografiách pôsobia tak ľudsky?

Je jednoduché vidieť moju prácu ako antropomorfnú a myslieť si, že bolo mojím zámerom pri fotografovaní, aby zvieratá vyzerali tak ako my. V skutočnosti sa mi ale zdá čudné, ako sa my, ľudia, vyvyšujeme nad zvieratá a robíme zo seba centrum sveta. Svojimi fotografiami by som chcel ľudí viesť k väčšej empatii. Sú spojené s mojím hľadaním podstaty nášho vzťahu k zvieratám a s otázkou duše. My ľudia si o sebe myslíme, akí sme jedineční. No možno sme iba jeden zo zvieracích druhov.

Ktoré zviera najviac túžiš fotografovať a prečo?

Je to skôr o tom, ako a na čo dokážem využiť fotografiu ako médium. V mysli sa často zaoberám tým, čo chcem divákovi fotografie povedať a ako mu to čo najlepšie odkomunikovať. Hoci by sa mi mohlo páčiť robiť tému ako „vtáky raja“, ktoré pri niekoľkých príležitostiach filmoval sir David Attenborough, potreboval by som veľmi dobrý dôvod na to, aby som sa jej venoval. Koncepty, na ktorých pracujem, si najprv musím obhájiť sám pred sebou.

Ako si vyberáš zvieratá na fotenie?

Najzaujímavejšie fotografie vznikajú zo zaujímavých nápadov. Nevyberám si zviera len preto, že je zlaté alebo ikonické ako napríklad panda. Fascinujúcu históriu majú napríklad neoperené kurčatá, ktoré som fotil v Izraeli. O téme na fotenie si hľadám čo najviac informácií. Potom plánujem, ako zviera odfotografujem. Niekedy je to jednoduché, inokedy musím zviera vystopovať, čo môže byť veľmi ťažké.

Hlavne tvoje ateliérové fotografie vyzerajú ako projekty premyslené do posledného detailu. Naozaj fotografuješ s tým, že dopredu vieš, aký obrázok z toho vznikne?

Vždy sa mi páčili slová Pabla Picassa „Ja nehľadám, ale nachádzam“. Kreatívny proces má tri kľúčové momenty. Nápad na úvod, prekvapenie v deň fotografovania, a porozumenie výslednému obrázku. Tomu, ako funguje na mňa a na iných. Konečný výsledok sa často odlišuje od toho, čo som plánoval a očakával. No som tomu otvorený.

Považuješ sa za fotografa divej prírody?

Nie. Fotím v divočine aj v ateliéri. Považujem sa za fotografa, ktorý fotografuje zvieratá. Niekedy sú tie zvieratá domestifikované, niekedy divé, no žijúce v zajatí, a niekedy zvieratá v prírode. Keď fotografujem v divočine, často zvieratá vyberám z kontextu. Cieľom mojej práce nie je ani tak odfotografovať divú prírodu ako ukázať, čo zvieratá vypovedajú o nás, ľuďoch.

Akú techniku používaš?

Väčšinou Hasselblad H4D-60 a svietiacu techniku Broncolor. Niekedý mám iba seba, jeden objektív a prirodzené svetlo. Inokedy aj blesk, ktorý využívam v kombinácii s denným svetlom. Prirodzené svetlo je však často tá najlepšia možnosť. No nie technológia, ale nápady, s ktorými pracujem, ma naozaj zaujímajú.

Fotografuješ aj mimo svojich pracovných projektov?

Keď leziem na horu, chcem byť na jej vrchole, zhlboka dýchať a prežiť úplný zážitok. Nenosím stále so sebou fotoaparát.

Máš nejaké domáce zviera?

Mám dve barmské mačky. Volajú sa Hunt a Blue a robia mi spoločnosť, keď pracujem. A tri zlaté rybky.

Ku ktorému zvieraťu bolo najťažšie priblížiť sa?

Asi k antilope sajga. Fotografoval som ju pri Kaspickom mori do mojej najnovšej knihy Endangered, Ohrozené. Je o príbehoch zvieracích druhov, ktorým hrozí vyhynutie. Pýtam sa, prečo sa to stalo a ako sme to my, ľudia, mohli dopustiť, keď sme takí inteligentní. Chcem vedieť, aký máme vzťah k prírode, ako ju ovplyvňujeme a ako by sme to všetko mali zmeniť. Lebo ak to nezmeníme, naša budúcnosť je ohrozená.

Je hľadanie odpovedí na tieto otázky aj jedným z dôvodov, prečo fotografuješ?

Považujem za dôležité prinášať toto svedectvo o vymieraní druhov. Veľa zvieracích druhov je úplne unikátnych. Už pravekí ľudia vnímali svet zvierat. Zvieratá maľovali na steny jaskýň. Ak neredefinujeme náš vzťah k zvieratám, nemáme budúcnosť. Chcem byť svedkom a prinášať dôkazy, ako na tom zvieratá naozaj sú. Len s dôkazmi môžem byť rovnocenným partnerom v diskusii o budúcnosti.