To pravé ohnisko na ulicu

Návrat ku klasike. Objektívy s ohniskom okolo 35 mm na plný formát sú podľa väčšiny reportážnych a pouličných fotografov šírkou záberu tie naj.

Mnohí „klasici“ si na ne doslova potrpia. Samozrejme, hodnota 35 mm je pre políčko kinofilmu a čipy s rovnakým rozmerom. Pri snímačoch APS-C je to približne objektív s ohniskom 24 mm a pri systéme Micro 4/3 objektív 17.

Kto chce vedieť viac na vlastné oči, prípadne si dať vysvetliť ďalšie možnosti, stačí, ak sa zastaví v kamennej predajni PROlaika v centre Bratislavy na Palackého 12. Chlapci z obchodu radi poradia nielen mladým dámam. :)

Zoomovanie nohami

Vzhľadom na šírku záberu je kultová „tridsaťpäťka“ (v tomto prípade „tridsaťštvorka“ ale na milimetríku už až tak nezáleží.) napríklad objektív Olympus M. Zuiko Digital ED 17mm f/1,2 PRO.

Pevné ohnisko vyžaduje presnejší odhad na scénu a kompozíciu. Len tak si niečo priblížiť otočením prstenca je nemožné. Zoomovať sa dá jedine nohami. Pár krokov dopredu, dozadu. Najlepšie je byť od začiatku čo najpresnejší a mať „to“ v oku.

Najmä na ulici pri náhodných scénach či počas fotografovania reportáží nie je veľa času na rozmýšľanie. Scéna jednoducho odíde, vytratí sa. Treba konať rýchlo a čo najpresnejšie.

Okrem toho je v prípade pevných skiel oveľa dôležitejšie a život uľahčujúce predvídať. Mnohé deje sa opakujú. Ľudia sú už raz takí.

Stačí sa trebárs sústrediť na ľudí, ktorí obchádzajú kaluž po daždi... Alebo aj čašníci v podnikoch majú často nejaký malý rituál, ktorý opakujú pri pobehovaní medzi stolmi. Môže to byť trebárs prudká otočka na päte pri niektorom zo stolov počas návratu k baru.

Típek, ktorý pofajčieva, si odklepne. V prudkom slnečnom svetle kdesi v meste sa mihajú postavy jedna za druhou. Pouličná fotografia je o náhodách a o pokorne predvídaných situáciách.

Stačí sa pozerať. Pouličná fotografia nie je o zúfalom a panickom naháňaní sa za zdanlivo jedinečnou scénou, ale pokojné a pokorné pozeranie sa a hľadanie. Kto sa naháňa, má väčšinu ľudí od chrbta.

Peknejší a ľúbivé

Výhodou pevných skiel je zvyčajne „peknejší“ obraz. Nižšie numerické hodnoty clony znamenajú, že objektív je otvorenejší pre svetlo. To môže mať tiež slušný vplyv na výsledok. Otvorená clona však vyžaduje presnejšie ostrenie. Hĺbka ostrosti je mizerná a treba ju manažovať s rozumom.

Pri otvorenej clone niekedy stačí zaostriť, nechcene sa trochu pohnúť a hups. Obraz je ostrý o kúsok inde. To býva mrzuté. Okrem toho používať stále minimálnu hodnotu clonového čísla môže byť pre diváka spočiatku síce „ľúbivé“ ale ak je takto nafotené úplne všetko, začne to byť otrava. S clonou treba pracovať aj pri tých najsvetelnejších objektívoch. Vždy záleží od motívu a kompozície. Kto chce viac ostrý obraz dopredu a dozadu od motívu, volí vyššie clonové číslo. Kto chce ostrého menej, ide do nižších čísiel.

Najchudobnejší v EU

Olympus M. Zuiko Digital ED 17mm f/1,2 PRO som prevetral v Bulharsku. Nielen v hlavnom meste Sofii a dvoch turistických lokalitách, ale aj v najchudobnejšej oblasti Európskej únie. Eurostat už niekoľko rokov po sebe označuje severozápadný región Bulharska za oblasť s najnižšou životnou úrovňou v únii.

Prekvapením, ktoré Slovák len tak nepochopí, sú spoplatnené cesty. Bez zaplatenia sa neoplatí voziť sa autom po krajine. Občas je zábavné všimnúť si značku s upozornením o platenej ceste, za ktorou je v tom lepšom prípade asfaltka ako ementál či polozjazdná hradská z mačacích hláv, občas preliatych chudorľavým asfaltovým fľakom.

Nájsť si prácu v severozápadnom Bulharsku je ťažké. Len veľmi málo schopných ľudí, ktorí odišli a uplatnili sa, by sa sem vrátilo. Okresné mesto Vidin malo na sklonku socializmu 80-tisíc obyvateľov. Dnes ich v meste reálne trvalo žije možno len 30-tisíc.

Štatistiky a čísla vyzerajú hrozivo. Pohľad na svet severozápadu Bulharska však nie je až taký bezútešný. Ľudia v ňom musia žiť. Naučili sa. Existujú. Konské či somárie povozy tu nie sú žiadna exotika. Ľudia ich stále využívajú

Megapecka

Viac o objektíve s ktorým som fotografoval v Bulharsku, nájdete v produktovej karte obchodu PROlaika.

Vzal som ho aj do kostola v mestečku Koprivštica a trocha sa pohral. Nové modely OM fotoaparátov od Olympusu ponúkajú možnosť snímania vo vysokom rozlíšení okolo 50 či až 80 megapixelov pričom ich čip má len 20 mega. Robia to tak, že počas snímania exponujú tú istú scénu tak, že posúvajú čip s obrazovými bodmi do slepých miest medzi jednotlivými obrazovými bodmi, tam kde sa stretávajú. Funguje to geniálne.

Jedinou nevýhodou je ukladanie a skladanie takýchto „konských“ súborov. Chvíľu to trvá. Po exponovaní má fotograf čas niekoľko sekúnd zrelaxovať. Fotoaparát je na ten čas nepoužiteľný, pretože procesor maká naplno.

Ešte prednedávnom bolo nutné mať fotoaparát pri takejto skladačke na vyššie rozlíšenie na statíve, aby sa obrázky podarili.

Posledné top modely Olympusu v súčasnosti ponúkajú pri fotografovaní obrázkov s 50-megapixelov fotografovanie z ruky. Len sa pri tom netreba hýbať. Výkonný stabilizátor je „pecka“. 80-megové obrázky zatiaľ vyžadujú statív, pretože expozícia trvá minimálne sekundu. 50-megové súbory top modely stíhajú za 1/30 sekundy.

V kostole som sa pohral. Kde tu som priclonil, aby som to fotoaparátu a sebe skomplikoval. Dalo sa. Okrem snímania vo vysokom rozlíšení majú takto nasnímané obrázky ešte jednu výhodu. Je na nich oveľa menej šumu, ako by bolo na klasických záberoch, pri použití vyššieho ISO. Túto hračku som si zamiloval a odporúčam ju vyskúšať.

Ale nie o tom som chcel. Objektívy s ohniskom 35mm sa dajú použiť aj v priestore, kde je menej pľacu a situácia si pýta zásadnejší „širokáč“. Opäť záleží na pokore a pohľade na svet cez nasadenú optiku.