Tomáš Kika: Uletený krasozáchranár

Niekedy mám chuť zapochybovať a povedať mu, že to sa už predsa tak nemohlo stať. Mohlo. Tomáša je plno všade kam príde. Ústa sa mu zastavia len málokedy. Nie sú to však len ústa, k svojim slovám zapája činmi celé telo.

Kde si sa tu vzal?

Na svet som prišiel v Banskej Bystrici. Tam som prišiel aj k prvému foťáku. Ako siedmak na základnej som cestoval do Londýna. Tatko mi požičal svoj Asahi Pentax, klasickú manuálnu zrkadlovku. K tomu som dostal aj jeden tridsať šesťobrázkový film, tuším Agfa. Tých tridsaťšesť obrázkov som mal na sedem dní, tak som si ich veľmi šetril.

To si do toho vhupol celkom šetrne.

K realite som sa snažil pristupovať veľmi sporivo. Kinofilmy nás dokázali perfektne vyškoliť. Dnes je fotograf ktokoľvek, kto má smartfón. Chytí ho do ruky a už aj do neho ukladá jeden obrázok za druhým a dúfa, že sa mu niečo podarí. Potom z toho vzniká priemyselná fotografia, v ktorej sa často ťažko vyznať, či je niekto dobrý fotograf alebo má len dobrý aparát či trpezlivosť.

Aj napriek nízkej spotrebe materiálu sa fotografia stala tvojim koníčkom.

Páčilo sa mi pozerať na svet cez hľadáčik fotoaparátu. Keď som sa rozhodoval kam ísť na vysokú školu, šiel som na žurnalistiku. Fotografia ale nebola hlavným dôvodom. Vedel som aj písať. Na talentovky som prišiel aj s nejakými článkami. S hrôzou som zistil, že tam boli i ľudia, ktorí ich mali nielenže viac, ale pôsobili ako ostrieľaní novinári.

Máš nejakú z prvotín, na ktorú si hrdý?

Fotoaparát som si od tatka požičiaval aj ďalej a chodil som s ním na letisko Sliač. Otec mi dokúpil dlhý objektív 100 – 300 mm, objavil som svet výrezov a detailov. Lietadlá ma fascinovali a stal som sa tým, čo dnes ľudia volajú planespotter. Priplietol som sa do komplikovanej komunity stíhacích pilotov. Písal sa rok 1995 a vtedajší zákon 100 o ochrane prísne utajovaných skutočností, medzi ktoré patrili aj vojenské letiská, zo mňa už v 15 rokoch urobil podozrivé individuum. Veď ako ôsmak na základnej škole som bol na leteckých dňoch, kde som odfotografoval vtedajšieho podplukovníka Františka Zsoldosza. Legendárny Cézar 21 lietal akrobatické vystúpenia na starom ruskom MiG-u 21 a ja som o tom napísal článok do banskobystrického Večerníka.

Z toho musela byť veľká sláva.

Na našej základnej škole to bola veľká vec, lebo dovtedy žiadny žiak do novín nič nenapísal. A nebodaj ešte aj s fotografiou. Bol to len malý článoček, na fotke som bol s podplukovníkom Zsoldosom. Vtedy som pochopil, ze fotografia znamená byť pri tom, vzbudzuje veľkú dôveru. Ale mne to nestačilo - vzal som telefónny zoznam a našiel som číslo na Františka Zsoldosza. Zavolal som mu, že článok vyšiel a že by som mu noviny chcel doniesť. Počkal ma na bráne vojenského letiska, vzal ma na základňu a všetko mi poukazoval. Bolo rozhodnuté, môj ďalší život bude o lietaní. Po skončení základky som dostal svoj prvý horský bicykel, na ktorom som chodil spoza letiskového plota fotografovať. Volával som aj pánovi Zsoldoszovi, že či by som nemohol aj prísť. Keď bol práve na veži, ako riadiaci alebo keď išiel lietať, vzal ma so sebou. Toľko som mu pílil uši a unúval ho, až ma nakoniec vzal. Ako sedemnásťročný som po prvý raz letel v stíhačke aj s fotoaparátom.

Takže tam sú tvoje okrídlené začiatky.

Okrídlené, ale aj s fotoaparátom. Časom som si kúpil Nikon F70. Žiaľ, v tom čase boli dlhé objektívy príšerne drahé, no pomalý manuál už na akčné fotografie stačil len sotva. Veľké sklá mali takmer výhradne len agentúrni fotografi. Mojou výhodou, neskôr na vysokej škole, bolo, že som mal prístup k veciam, ku ktorým nemal prístup nikto iný. V tom spočívala moja výnimočnosť. Ku klasickej novinárskej reportážnej fotografii som mal skôr insitný prístup. Veľa som o nej nevedel. V druhom ročníku sme si mali vybrať špecializáciu. Väčšina chcela robiť rozhlasovú a televíznu žurnalistiku. Mňa fascinovala tlač a agentúry. Bol som zažratý do príručiek svetových agentúr, hľadal som, ako sa majú veci správne robiť a aj som im veril. Chcel som študovať novinársku fotografiu. Žiaľ, na tento odbor som sa prihlásil ako jediný. Vedúci katedry rozhodol, že ho neotvorí len pre mňa, že to nestačí. Šiel som vtedy za pedagógom a fotografom Jánom Lofajom a povedal som mu, že by som tú fotku veľmi chcel. Porozprával sa s vedúcim a nakoniec mi vyšli v ústrety a mohol som odbor novinárska fotografia študovať formou osobných konzultácií.

Takže sa ti podarilo fotograficky vzdelať.

Áno a som za to nesmierne vďačný, mal som súkromné hodiny na vysokej škole. A parádne. Janko Lofaj ma veľa naučil. Prišlo obdobie diplomovej práce a ja som bol rozhodnutý robiť praktickú diplomovku. V tom čase som sa začal venovať krasokorčuľovaniu. Učil som sa na skúšku z dejín slovenskej žurnalistiky. V rovnakom čase bol v televízii aj prenos z majstrovstiev Európy v krasokorčuľovaní v Bratislave. Poznáte to, človek by robil čokoľvek, než aby sa musel memorovať ťažký zoznam slovenských žurnalistov. V pamäti mi utkvel víťazný tanečný pár z Talianska. Jazdili na moderné spracovanie Rómea a Júlie. Barbara Fusar-Poli a Maurizio Margaglio ma tak zaujali, že som si ich mená zapísal do kalendára. A pretože odmala hrám na klavíri...

Ježiši Kriste! Aj klavír!

Každý na niečo predsa chodil. Ja som chodil na kreslenie a učiteľka po dvoch rokoch povedala rodičom, aby ma dali radšej na klavír. Ja som ten klavír veľmi chcel, ale nemali sme na neho peniažky. Naši mi ho kúpili z druhej ruky až keď som bol piatak. Dodnes ho mám. Napísal som im – talianskym krasokorčuliarom – že mám nejaké hudobné nápady, že či by ich nechceli využiť, lebo ja sa korčuľovaniu nerozumiem. Odvážnemu šťastie praje. Odpísali, že: Prečo nie? Zatelefonovali mi po skúške z agentúrnej žurnalistiky, že by chceli počuť moju hudbu. Tak som sedel desať dní o káve a čokoláde za synťákom a niečo som im poslal. Na majstrovstvách Európy v roku 2002 v Lausanne, kde som sa aj osobne dostal sa hrala na exhibícii aj moja hudba. Okrem toho som tam robil diplomovú prácu na tému: Práca fotoreportéra na medzinárodnom športovom podujatí. Z tejto práce vznikla fotografická výstava na ktorú prišiel aj kus krasokorčuliarskeho sveta. V tom čase som sa už na Štrkoveckom jazere v Bratislave počas zimy učil na staré kolená základy korčuľovania, prekladať dopredu a dozadu... Bol som už dvadsdvaaťročný starý cap.

Tvoja naštartovaná novinárska fotografická práca plynule ale radikálne vybočila úplne inde...

Deň po promóciách som spolu s vtedajším niekoľkonásobným majstrom Slovenska v športových dvojiciach a olympijským korčuliarom Jozefom Beständigom odletel do Ameriky, kde ma čakala partnerka a začal som sa venovať naplno krasokorčuľovaniu. Dostal som sa až na seniorskú úroveň, vzhľadom na vek sa ani inak nedalo. Jedol, spal, žil som korčuľovanie, aj 8 hodín denne. Krvavé nohy, modriny na rukách aj na zadku. Vymenil som niekoľko partneriek, no na vrcholové korčuľovanie som nemal peniaze. Neskôr som ale svoje skúsenosti zúročil a stal sa technickým špecialistom pre tance na ľade. Dnes okrem panelu rozhodcov dohliada na krasokorčuliarov aj technický panel – dvaja špecialisti a kontrolór. Rozhodujú o tom, aké technické prvky pretekári predvádzajú a vlastne určujú technické skóre, alebo ak chcete, kedysajšiu prvú známku. Dostal som sa až na najvyššiu úroveň, kde smiem rozhodovať šampionáty a olympijské hry. Na najvyššej úrovni je nás momentálne na svete približne dvadsaťpäť.

Si aj krasokorčuliarsky tréner.

Vždy som tvrdil, že ním nikdy nechcem byť. Dnes si neviem predstaviť, že by som ním nebol. Robím najmä semináre a konzultácie v zahraničí, pretože na Slovensku nemajú tance dobrú základňu a reálne, žiaľ, ani šancu. Ale, vynechali sme úspech mojej diplomovky a najmä výstavy fotografií. V čase, keď si moji rovesníci kupovali drahé notebooky ja som dal všetky peniaze do výroby fotografií. Celú diplomovku som nafotografoval na filmy. Po skončení školy som si kúpil Nikon D100. To boli moje ťažkopádne digitálne začiatky. Ten prístroj bol ešte neohrabaný a kazil sa. Predal som ho a prešiel na Canony.

Kopa zhôd okolností ťa priviedla k zaujímavým témam.

Jano Lofaj ma naviedol, aby som sa nesnažil konkurovať agentúrnym fotografom, a aby som nehľadal príbeh víťazov, lebo ten bude mať každý. Odporučil mi zamerať sa skôr na príbeh posledného. Tam som sa začal učiť, čo to je fotografická reportáž.

Po návrate z Ameriky si sa opäť dostal aj k lietadielkam.

Spolupracoval som s PR agentúrou, ktorá sa v tom čase pokúšala o nového klienta, vznikajúcu nízkonákladovú leteckú spoločnosť Sky Europe Airlines. Ja som pripravoval komunikačné plány. Nastala taká zvláštna situácia - tesne pred prezentáciou dostal ten projekt niekto úplne iný. Moja túžba po práci v letectve bola veľká. V USA som v rámci žurnalistickej práce popri korčuľovaní pričuchol cez Jet Blue airlines ku komunikačnej práci v letectve. Keď som sa dozvedel, že v Sky Europe hľadajú komunikačného manažéra, tak som sa prihlásil. Najprv nič, ale po troch mesiacoch mi zavolali. Bola to prelomová etapa môjho života, keď som začal pôsobiť ako hovorca medzinárodnej leteckej spoločnosti. Veľa vecí som sa učil za behu. Dostal som sa na zaujímavé miesta, ale moje krasokorčuliarske a fotografické aktivity sa zabrzdili.

Pracoval si aj ako riaditeľ. Ani to ťa neuzemnilo...

Po skončení Sky Europe som sa dostal s ročnou pauzou na pozíciu obchodného riaditeľa letiska v Bratislave. A popri tom som sa začal venovať aj fotografovaniu záchranárov. Oslovila ma kamarátka reportérka, aby som prišiel hasičom urobiť nejaké pekné fotky počas cvičnej evakuácie reštaurácie UFO nad Mostom SNP. Oprášil som objektívy a išiel som. Náhodou som sa dostal aj do podvesu vrtuľníka, ako evakuovaný.

Predpokladám, že práve tam ti napadlo, že by si sa mohol venovať leteckej záchrane.

Plním si sny. A toto bola nová dimenzia viacerých vecí, ktoré som ľúbil. Na staré kolená som si urobil strednú zdravotnícku školu odbor zdravotnícky záchranár, absolvoval som školenia a získal odborné spôsobilosti pre záchranu v horách. V leteckej záchrannej službe som sa dostal až na úroveň inštruktora. Popri tom som fotografoval a prostredníctvom vtedajších noviniek, ako sú kamery GoPro, som začal zabŕdať do reportážnych videí.

Prečo sa venuješ leteckej záchrane v Rakúsku?

Lebo slovenský systém a ja nie sme kompatibilný. V Rakúsku majú záchranári vlastné zamestnanie a záchranárstvo ako platenú voľnú činnosť na pár dní v mesiaci. Výhodou je, že to takto nikdy nikomu nezovšednie a ľudia nevyhoria. Z tohto prostredia robím veľa reportáží. Dostal som sa s nimi do takých časopisov ako: National Geographic, Vertical Magazine, 4 Rottors... Publicitu smerujem skôr von, kde je oceňovaná. Moje obrazové projekty trvajú hoci aj mesiace. Užívam si to. V minulosti vznikala jedna novinová reportáž aj dva týždne, dnes robia ľudia v redakciách aj dva články denne. Ja s a s mojimi projektmi hrám a robím ich popri práci. Venujem sa komunikácii a robím PR pre viacero klientov. Z veľkej časti pre letecké spoločnosti. Môj trvalý pracovný pomer je v právnickej firme, ktorá mi dáva možnosť tvorivo i odborne rásť a podporuje ma i v mojich fotografických aktivitách. Podporila i môj autorský fotografický nástenný kalendár na rok 2017, ktorý nesie značku BargerPrekop. Je to skutočná paráda. Sú hrdí na mňa a ja na nich.

Čím si chcel byť, keď si bol malý?

Ja som nechcel byť ničím, iba som sa chcel hrať. Na strednej škole som chcel byť vrtuľníkovým pilotom. Tento sen si teraz plním a robím si licenciu.

A čím by si ešte chcel byť, keď budeš veľký?

Ja tuším budem veľký až keď opustím všetky svoje dobrodružstvá a stanem sa tatkom. Toto obdivujem u všetkých mojich kolegov najviac. Snáď sa mi to podarí, veď mám takmer tridsaťsedem. Som cieľavedomý a aj ambiciózny, ale nikdy som nemal žiadny vysnívaný kariérny plán.

V čom je špecifické fotografovanie a nakrúcanie v lufte?

Po tejto špecifickej téme je úplne organický dopyt, pretože ľudia chcú vidieť, ako je to za oponou a v zákulisí leteckej záchrany. Asi na svete nie je človek, ktorý by nevykukol z okna, keď sa z oblohy ozve zvuk vrtuľníka. Sú to rýchle a neopakovateľné momenty. Ľudia sa správajú inak a aj čas plynie v hluku rotora akoby rýchlejšie. Jednoznačne to prebieha inak, ako napríklad fotografovanie štandardnej reportáže či street fotografie. Špecifické je aj to, že niekedy nastávajú situácie, ktoré by som veľmi rád fotografoval, ale fotoaparát musí ísť nabok, pretože treba ďalšie dve ruky. Býva mi ľúto, že práve takéto okamihy zachytiť nemôžem. Vnímam to tak, že stratím príbeh, aby iný príbeh mohol pokračovať. Za najvážnejšiu vec vo fotografii považujem premárnenú príležitosť.

Tomáš Kika: Martin 2: Lady in Red

Čo je najdôležitejšie?

Znalosť prostredia a schopnosť predpokladať. Bez nej by to v takomto prostredí nešlo. Dôležité je aj ovládať techniku. Nevhodné nastavenie parametrov či zlá kompozícia spôsobujú nenapraviteľné škody. Bez znalosti fotografie môžem aj z parádnych príležitostí urobiť veľké fiasko. Dôležité je aj to, ako sa človek dokáže infiltrovať do komunity. Ja som sa doteraz vždy dokázal, vždy sa mi podarilo zapadnúť a porozumieť si až tak, že som im dostal pod kožu. Je veľa fotografov, ktorým sa to nepodarí a na ich fotkách to vidno. Možno majú technicky dobré zábery, ale chýba im príbeh. Pretože nie len fotografia ale aj celý život je príbeh.

Adrenalín?

Mnohé moje fotografie vznikli práve v čase, keď som bol najviac nadšený. Mám rád naturálnu reportáž, ktorá zaznamenáva to čo sa práve deje. Akékoľvek inscenovanie mi nevyhovuje. To podľa mňa vníma aj divák záchranárskych fotografií. Veď to vidno na výrazoch tvárí a na mimike.

Radšej nakrúcaš alebo fotografuješ?

Radšej fotografujem, aj keď sa video v súčasnosti zdá byť finančne zaujímavejšie. Pre mňa je fotoreportáž umením skratky. Kto ma pozná vie, že som extrovert a rád veľa rozprávam, ale práve vo fotografii sa vyžívam v skratke. :-) Fotografia zachytáva momenty, ktoré sa už nikdy nezopakujú. Slovo popisuje a fotografia ukazuje. A to je, napríklad, aj v záchranárskej fotografii otvorenejšie. Vzletné slová niekedy nevystihujú túto prácu správne.