Viki Kollerová: Sama sebou

Trochu rozpačitá situácia. Po desaťročiach žurnalistickej práce sa snažím každého s kým sa stretnem požiadať, aby mi zapózoval. Tentoraz som nemohol. Viki Kollerová je jedinečná vo fotografovaní autoportrétov. A nie len v nich.

Snažíš sa svojimi fotografiami aj živiť. Dá sa to?

Je to ťažké, ale snažím sa krok po kroku k niečomu dospieť. Ak dokážeš nízko-nákladovo žiť a si dostatočne odhodlaný, tak to ide. Dôležité je, nedať sa rozptyľovať inými vecami. Zdá sa mi, že všetko sa dá, ak to naozaj chceš.

Kedy ti fotografia pobosorovala?

Fotím na svoj vek pomerne krátko. Tak desať rokov. To nie je veľa oproti ľuďom, ktorí fotografujú odmala. K prvému fotoaparátu som sa dostala až po dvadsiatke.

Ale, veď tvoj otec je skvelý horolezec a fotograf...

To naozaj je. Chvíľu sa živil aj žurnalistikou. Liezol, písal o tom, fotografoval. Vychádzali mu články v zahraničných časopisoch. Naše dovolenky boli o kompromise, pri ktorom si rodina užila leto, a zároveň mal v blízkosti nejakú zaujímavú lezeckú oblasť. Bolo to krásne. Chodievali sme na exotické, turisticky neošúchané miesta, plné divočiny a dobrodružstva. Dodnes ma to inšpiruje. Na to, aby otca niekto fotografoval pri lezení mal privilégium môj o päť rokov starší brat a mama. Keď fotoaparát náhodou skončil v mojich rukách, tak to bolo s kopou poučovania: „Takto sa predsa nedrží.“ „Pozor, aby ti nespadol.“ „Remienok musíš mať okolo krku.“ Zafungovalo pravidlo nechytíš – nepokazíš, a tak som k fotografovaniu získala prílišný odstup.

To ešte netušil, čo z teba raz vyrastie...

Mali sme doma fotokomoru, v ktorej vyvolával nádherné zväčšeniny. Robil nám rodinné fotografie, ktoré sú dodnes výnimočné. Otec má talent. Teraz už fotografuje inak. Digitál ho trochu pokazil.

V čom?

Na film fotografoval oveľa premyslenejšie. Zväčšoval len to najlepšie. Dával si záležať. S digitálom už fotí všeličo, má toho veľa, ťažko sa v tom orientuje.

Nefotografovala si, lebo si mala rešpekt pred vzácnou technikou.

Prvý fotoaparát sa mi dostal do rúk, až keď som mala 22 rokov. To už väčšina mojich rovesníkov dávno nejaký mala.

Keď už si mala ten foťák, ako si prepadla čaru fotografie?

Študovala som tlmočníctvo a prekladateľstvo. V lete som sa snažila byť čo najviac v Taliansku, tak som pracovala ako au-pair v Toskánsku. Brat mi poslal malý kompakt Sony DSC-V1, pretože si vtedy kúpil lepší, a vedel, že žiadny nemám.

Aha... V rámci zákona o odpadoch sa ho elegantne zbavil.

:-) Radšej povedzme, že má rád svoju sestru. Dodnes ma podporuje.

Aké boli tvoje prvé kontakty s fotoaparátom?

Od začiatku som fotenie vnímala ako hru. Môjho vtedajšieho priateľa som odfotografovala schovaného za palmou. Nadchla ma čierna mačka so žltými očami, vykúkajúca spoza žltého závesu na balkóne žltého domu, bicykel, z ktorého zostal len zámok a zadné koleso... O dva roky neskôr som stretla môjho dlhoročného partnera, ktorý amatérsky fotografoval. Tým ma veľmi zaujal. Keď som zistila, že je fotograf, zásadne to na mňa zapôsobilo. Uvidela som, že človek, ktorý sa mi zdal byť povrchný, dokáže vytvoriť úžasné fotky. To bol impulz, prečo som ho chcela viac spoznať. Stala som sa preňho modelkou, ale z výsledku som nebola nadšená. Mala som inú predstavu. To ma priviedlo k hľadaniu vlastnej cesty. Vznikla spolupráca. Priateľ zverejňoval fotky na jednom fotografickom portáli, kde sme spolu sledovali reakcie a komentáre ostatných fotografov. Pre mňa to bolo veľmi zaujímavé. Reakcie ma dostávali viac do sveta vizuálneho vnímania.

Potom to už konečne prišlo?

Tajne som sa odfotila, vytvorila si nick a pridala prvú fotku. Najskôr mačku, až potom seba. Reakcie boli pozitívne. Od začiatku som fotografovala najmä autoportréty, aj keď identita zostávala skrytá. Vedela som, že fotografia je niečo, čo ma zaujíma. Uchvacovalo ma všetko okolo nej. Bavil ma  postproces. Všetko bolo pre mňa nové..

To musel byť nádherný čas.

Zverejňovala som fotky na internete. Vtedy fungovali fotografické servre oveľa intenzívnejšie. Videla som, ako sa niektorí ľudia dokážu úprimne vyjadrovať, rovno napísať, čo vidia ako odpad a prečo. Tešilo ma nadšenie, ktoré moje fotky vyvolávalo a formovala ma kritika.

Čím si chcela byť, keď si bola malá?

Ochranárkou zvierat. :-) Veterinárkou...

Čím budeš, keď budeš veľká?

Sebou.

Klišé.

Mne sa páči, že by ma živilo to, že som. Je brutálne takto to povedať, ale v zásade je to ako prostitúcia. Fotím seba, občas iných. Je to môj jediný zdroj prímov.

Prostitútka?

Bolo to myslené metaforicky. Ale, kto to tak vlastne robí? Na Slovensku málokto. Mne autoportrét zmenil život.

Nie je ti to „blbé“, že sama seba fotografuješ nahá?

Mala som žiarlivého priateľa. Ten často narážal na to, že keď autoportréty zverejňujem, ktokoľvek ma môže vidieť nahú a u mužov to vzbudzuje erotické fantázie. Ja si myslím, že moje fotografie nie sú vyslovene erotické. Nahota predsa nie je automaticky erotická. „Neoblečenosť“ hrá na mojich fotkách obvykle inú rolu. Väčšina ľudí to cíti. Treba na to mať určitú úroveň emotívnej inteligencie.

Mne to vysvetlíš, ale kope ďalších chlapov nie.

Nikdy som nezverejňovala prvoplánovo pikantné fotky. Keďže mi boli akty často vytýkané, veľa som riešila, či je to vlastne nutné a čo ma k tomu vedie. Na mojich posledných prácach už telo takmer nevidno. Je to skôr taká hra na skrývačku. Celý súbor sa volá: A Girl Who Tried To Disappear / Dievča, ktoré sa pokúsilo zmiznúť. Už to nie je čisto figurálna fotografia ako na začiatku. K telesnosti sa ale určite vrátim.

Čakala si, že ťa niekto osloví, že chce tiež taký akt?

Nečakala. Skôr sa ozvali ľudia, ktorí chceli kúpiť moje fotky. Časom však prišlo aj to, že chceli, aby som im také fotografie urobila. Okrem toho, že sa venujem vlastným projektom, fungujem aj ako remeselná fotografka vo viacerých žánroch (rodinná fotografia, portréty, svadby, reportáže a asi na poslednom mieste akty). Snažím sa to robiť po svojom, tak ako všetko.

Tvoje reportážne obrázky ma veľmi zaujali. Klobúk dolu nad čistotou kompozícií a citom pre svetlo. Máš zaujímavý pohľad nie len na vlastnú tvorbu ale aj na komerciu.

Na „komercii“ ma baví najmä spätná väzba, ktorú od ľudí dostávam. Je to práca s takmer okamžitým výsledkom, intenzívna výmena pozitívnej energie.

Brala si si od niekoho príklad, keď si sa pozerala po svete, že kto ako fotografuje?

Nikdy som nechcela nikoho kopírovať, ako to robí veľa fotografov. Vysvetľujú to tak, že sa pri tom učia... Mne sa to zdá absurdné. Chcem byť prínosom, a hlavne pracovať s vlastnými pocitmi, nie s pocitmi niekoho druhého. Dnes sa veľa hovorí o tom, že vo fotke sa už nič nové dosiahnuť nedá, lebo všetko tu už raz bolo… S tým nesúhlasím.

Teba druhí kopírujú?

Áno. Prefocujú… A volajú to inšpirácia.

To môže byť príjemné. Za Janom Saudkom prišiel raz jeho holandský manažér a nahnevaný mu ukazoval pohľadnice, ktoré kopírovali a napodobňovali jeho kolorované fotografie. Saudek vtedy zareagoval tak, že žiadne súdy, veď je to skvelý pocit, keď ho niekto kopíruje.

Ja to tak necítim. Je nepríjemné, keď niekto vezme moju fotografiu a napodobní ju s inou modelkou. Kopírujú pozíciu tela, nápad, myšlienku. Potom to prezentujú ako svoje dielo. Uráža ma to najmä preto, že moje fotografie sú autoportréty. Je to oveľa náročnejšia práca. Nie je ľahké byť súčasťou scény a zároveň fotografovať.

Zmeňme tému a vráťme sa k tvojím obľúbeným autorom.

Spomeniem len tri mená. Arno Rafael Minkkinen je myslím najlepší autoportrétista na svete. Veľa jeho fotografií vzniklo v extrémnych podmienkach fínskej a americkej divočiny. Zároveň je uznávaným profesorom. To je človek, ktorého by som raz chcela stretnúť osobne. Keď som začínala fotiť, obdivovala som prácu Tona Stana. Pred dvoma rokmi sme sa stretli v Banskej Bystici, kde sme spoločne vystavovali. Mám rada jeho invenčnosť a hravosť vo fotografii. Moja práca ale najviac evokuje tvorbu Franceschi Woodman. Nebola síce mojim vzorom, ale keď som začala zverejňovať svoje fotky, mnohým pripomínali práve jej práce. Venovala sa autoportrétu. Keď mala 22 rokov spáchala samovraždu. To som ja ešte len dostala do rúk fotoaparát. Dlhodobo bojovala s depresiou a nakoniec vyskočila z balkóna. Je to strašná škoda. Zostalo po nej veľa negatívov. Je prelomovou fotografkou.

Aký je podľa teba rozdiel medzi selfíčkom a autoportrétom?

Selfie je obvykle close-up fotený z ruky a vychádza z doby smartfónov. Nemusí byť práve premyslený. Vnímam ho ako zachytenie tváre a prezentáciu imidžu. Reklama na vlastný život. Je to však aj určitá forma autoportrétu. Aj ja mám veľa fotiek samej seba odfotených z ruky, ale väčšinou to nie sú to selfie. Snažím sa komunikovať v inej rovine ako selfíčka na sociálnych sieťach. Práve to robí fotografiu Fotografiou – komunikácia na viacerých úrovniach naraz.

Ty si robíš aj selfíčka mobilom?

Väčšina z nich sú autoportréty, ktoré majú koncept a nevznikajú len preto, aby som sa spýtala okolia, ako vyzerám. Zverejňujem ich málokedy. Dobrým príkladom je moja séria „Anatómia plaču“.

Čím fotografuješ?

Mojim hlavným prístrojom je Canon EOS 5D Mark III. Nič mimoriadne. Túžim po stredoformáte. Dúfam, že po tomto rozhovore sa mi nahrnie toľko práce, že si budem môcť nejaký dovoliť. Ani to nemusí byť najdrahší Hasselblad. Stačí Pentax. :-) Často používam aj otcov analógový Nikon FE2, ten, ktorý bol predtým nedotknuteľný. Mám k nemu jeden manuálny širokouhlý objektív. Mám ho strašne rada. Občas fotím aj na Leicu Minilux. Je to malý reportážny foťáčik, ktorý nesklame. Mám aj analógový stredoformát Mamiyu 645, ale je viac pokazená ako funguje. Fotografovanie nie je iba o technike, ktorú človek používa, aj keď technika ho dokáže poriadne skomplikovať.

A ani o fotografovaní na film to nie je.

Vo svete zberateľov fotografie v tom rozdiel je. Veľký. Je rozdiel, či fotografia vznikla na veľkoformátový film alebo na digitálny čip. Akonáhle sa staneš niekým, tak tvoje ručne robené zväčšeniny budú mať tú najväčšiu hodnotu. Zberatelia hodnotia aj to, čím všetkým fotografia prešla. Preto chcem ten stredoformát. :-)