Vivian Maier

“Predpokladám, že nič nemá trvať večne. Musíme urobiť priestor pre ďalších ľudí. Je to ako vyhliadkové koleso - nastúpite naň, zveziete sa na koniec, a niekto ďalší má rovnakú príležitosť naň nastúpiť a zviezť sa na koniec. A tak ďalej, a potom niekto ďalší nastúpi na jeho miesto. Nič nového pod slnkom.”
                                                                                                                       Vivian Maier

Máloktorý umelec typu sochár či maliar sa dokázal presláviť ešte počas svojho života. To však neplatí o fotografoch. Tí síce často musia na svoj moment slávy počkať niekoľko rokov, vyfotiť stovky filmov alebo urobiť desaťtisíce digitálnych záberov, kým nájdu svoj vlastný rukopis a hlavne štýl, ktorý sa zapáči médiám či galériám. Niktorí to dotiahnu aj na úroveň celebrity, niektorí sú uznávaní v odborných kruhoch, iných jednoducho zbožňuje verejnosť. Stáva sa však aj to, že o nich počas ich života nikto nevie a ich tvorba sa dostane na svetlo sveta len náhodou.

Takýmto prípadom je Vivian Maier. Bola veľkou samotárkou, nikdy sa nevydala, nemala žiadne deti a podľa všetkého nemala ani žiadnych blízkych priateľov. Pracovala ako opatrovateľka, alebo guvernnantka, a svoj voľný čas trávila pozorovaním života v uliciach a jeho dokumentovaním. Asi sa už nikdy nedozvieme čo ju motivovalo brať do rúk fotoaparát, či detailne študovala tvorbu iných fotografov, alebo či len intuitívne stláčala spúšť. Vivian mohla svoje znalosti o fotografii získať zo svojej rozsiahlej knižnice plnej fotografických kníh, ale nič nenasvedčuje tomu, že by fotografiu formálne študovala. Neexistujú ani žiadne dôkazy o tom, že by niekedy dostala spätnú väzbu od ktitikov či iných odborníkov zo sveta fotografie. Je však zaujímavé koľko podobností vieme nájsť v jej tvorbe a v tvorbe Lisette Model, Helen Levitt, Diane Arbus, Andrého Kertésza, Walkera Evansa či ďalších fotografov zvučných mien. Vyhľadávala podobné scény pretože ich videla v časopisoch, alebo na fotografických výstavách, alebo ide o čistú náhodu?

Vivian sa narodila v New Yorku a podstatnú časť svojho detstva prežila vo Francúzsku. Po návrate do USA pracovala ako opartovateľka detí v Chicagu a tejto práci zostala verná po väčšinu jej života. Vo voľnom čase konzistentne fotila a zanechala po sebe viac ako 100 000 negatívov. Prvé fotografie vytvorila pravdepodobne niekedy v roku 1949, keď ešte stále žila vo Francúzsku. Používala vtedy amatérsky fotoaparát Kodak Brownie, s ktorým bolo možné fotiť len s jednou rýchlosťou expozície, fotoaparát nemal žiadne ostrenie a ani možnosť voľby clony. Rok po svojom návrate do USA (1951) si kúpila Rolleiflex.

Bola americkou street fotografkou, ktorej nespočetná, masívna tvorba sa dostala na svetlo sveta po tom, ako bola jedného dňa v roku 2007 zakúpená v aukcii v Chicagu. Na ten deň a čas strávený v aukčnom dome RPN Sales v Portage Parku koncom roka 2007 mladý predajca realít menom John Maloof určite nikdy nezabudne. Na aukcii sa predávali rôzne veci, no jeho pozornosť si získala krabica, v ktorej po rýchlom nahliadnutí dúfal nájsť historické zábery Portage Parku, o ktorom práve ako spoluautor pripravoval knižnú publikáciu. Bolo v nej množstvo čierno-bielych záberov Chicaga z 50-60. rokov a tak bol presvedčený že našiel čo hľadal. Za krabicu zaplatil 400 dolárov a doma, po detailnejšom skúmaní zistil, že sa v nej nachádza viac ako 30 000 negatívov. Krabica skončila v skrini.

Niečo mu však nedalo spať. Aj keď o fotografii nič nevedel, predsa len sa ku krabici vrátil a začal si prehliadať jednotlivé negatívy. Niektoré zoskenoval do svojho počítača. Upútala ho hravosť a vtip sršiaci zo záberov, ktoré sa podarili zachytiť anonymnému autorovi - chlapec nakúkajúci spoza rohu špinavého výkladného okna, muž v obleku spiaci na prednom sedadle auta,… Kto však bol ich autorom? Rozhodol sa kontaktovať aukčný dom, tam však meno fotografa nepoznali. Povedali mu však od kiaľ krabica pochádzala - zo skladu, ktorého obsah patril staršej chorej pani a keďže prestala platiť nájomné za skladový priestor, jeho obsah bol rozpredaný v aukcii. Postupne sa Johnovi podarilo dohľadať niekoľko ďalších ľudí, ktorí si kúpili podobné krabice plné nevyvolaných negatívov v tej istej aukcii a obsah krabíc od nich kúpil. Tento zberateľský ošiaľ začal byť časom finančne náročný a tak sa rozhodol niekoľko negatívov postrihať a pokúsiť sa ich predať na eBayi. Negatívy zaznamenali úspech, niektoré sa mu dokonca podarilo predať za 80 dolárov za kus. Uvedomil si, že narazil na niečo nezvyčajné a rozhodol sa dohľadať anonymného autora.

V apríli 2009, rok po tom ako kúpil prvú krabicu s negatívami, našiel na spodku jednej z krabíc obálku z fotolabu. Ceruzkou na nej bolo napísané meno Vivian Maier. Google našiel jeden jediný záznam. Platený oznam o úmrtí 83-ročnej ženy, ktorý bol v novinách The Chicago Tribune zverejnený len niekoľko dní pred tým: “Vivian Maier, pôvodom z Francúzska, posledných 50 rokov obyvateľka Chicaga zomrela v pondelok v pokoji. Druhá mama Johna, Lane a Matthewa. Duchom slobodná a spriaznená duša, ktorá sa magicky dotkla životov všetkých, ktorí ju poznali. Vždy pripravená poradiť, povedať svoj názor a podať pomocnú ruku. Extraordinérna filmová kritička a fotografka. Nezvyčajná osoba, ktorá bude veľmi chýbať, ale ktorej dlhý a krásny život všetci oslavujeme a navždy si budeme pamätať.”

V redakcii novín mu dali nesprávnu adresu a nefunkčné telefónne číslo. Nevedel na koho sa ďalej vo svojom pátraní obrátiť. A tak prišiel s nápadom vytvoriť blog a zverejniť na ňom niekoľko zoskenovaných negatívov. Neskôr, v októbri 2009 zverejnil link blogu na Flickri spolu s otázkou: “Čo mám s týmto robiť (okrem toho, že by som to dal vám)?” Odpovede na jeho otázku sa začali množiť a jeho blog zo dňa na deň narastal na čítanosti. Postupne začal negatívy spracovávať a triediť. O fotky Vivian sa začali zaujímať médiá aj galérie. Fotografie, ktoré dovtedy nevidel nikto okrem samotnej Vivian. Ešte stále neboli všetky spracované. Odhaduje sa, že John v aukcii a následnou kúpou ďalších krabíc získal 100 000 jej negatívov. Väčšina fotografií je čierno-biela a zachytávajú neštylizované zábery osôb v pohybe - momenty plné emócií - v Chicagu, Los Angeles, ale aj v Egypte, Bangkoku, Taliansku či na juhozápade USA. Zanechala po sebe rozsiahle dielo a neobyčajnú víziu.

Pri triedení negatívov po čase John našiel ďalšie vodítko - adresu s menom Avron Gensburg. Išlo o rodinu, ktorá zverejnila oznámenie o úmrtí Vivian. A tak sa postupne začalo ďalšie objasňovanie detailov zo života Vivian Maier. Tá v roku 1956 reagovala na inzerát Gensburgovcov. Jej osobu prirovnali k Mary Poppins. Z ich spomienok sa dozvedáme, že nosila ťažký pánsky kabát, pánske topánky, často klobúk, že bola vysoká a jej poznávacím znamením bol fotoaparát, ktorý jej neustále visel okolo krku. Neustále fotila, ale svoje fotografie nikomu neukázala. Podľa rodného listu, ktorý Johnovi dala rodina Gensburgovcov sa Vivian Dorothy Maier narodila 1. februára 1926, a že jej mama, Maria Jaussaud Maier bola pôvodom z Francúzska a otec, Charles Maier pochádzal z Rakúska. Keď mala 4 roky, otec sa z neznámych dôvodov vytratil z jej života. Zaujímavým zistením je, že v 30. rokoch žila spolu s mamou v jednej domácnosti s Jeanne Bertrand, ktorá sa preslávila ako portrétna fotografka. Nie je však jasné, ani preukázateľné, či jej práca a tvorba mala vplyv na mladú Vivian.

Vivian sa s matkou pravidelne vracali do Francúzska, ale nie je známe kde presne žili. Taktiež neexistujú žiadne informácie o tom, čo robila, kde pracovala počas piatich rokov po návrate do USA v roku 1951. Aj ľudia, ktorí ju poznali, nevedia povedať viac o jej minulosti. Ochotne vraj prezentovala svoje liberálne názory, o svojom živote však nehovorila. Nikdy nespomenula, že by sa stretla s priateľmi, neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by mala deti, alebo manžela. Deti, o ktoré sa starala, pravidelne vodila po celom meste a ukazovala im tak trochu iný život, aký dovtedy poznali. Chcela, aby vedeli, čo sa okolo nich vo svete deje. Vo svojom voľnom čase chodila do kina, obsesívne fotila a zatvárala sa do kúpeľne, kde spracovávala svoje úlovky dňa. Mať samostatnú kúpeľňu bol na jednej strane veľký luxus, a na druhej strane možnosť vyvolávať nafotené čierno-biele filmy a tlačiť si fotografie. Prerobila si ju na tmavú komoru, do ktorej nemali prístup ani deti, ani majitelia domu.

Bola vášnivou zberateľkou. Zberala negatívy, fotoaparáty, oblečenie, topánky, nahrávky, dokumenty. Očividne mala záľubu v novinách. Ich zbierka v jej privátnej kúpeľni vraj siahala až po plafón. Počas rokov trvania zamestnania u Gensburgovcov podľa dostupných informácií zdedila farmu v Alsasku. Predala ju, čo jej umožnilo nejaký čas intenzívne cestovať po celom svete. Po návrate pokračovala v práci pre rodinu Gensburgovcov. Jej pracovný pomer u nich sa skončil v roku 1972, keď chlapci o ktorých sa starala dospeli, a Vivian nútená hľadať si nové zamestnanie. Ako sa sťahovala od jednej rodiny k ďalšej, tak sa jej začali kopiť nevyvolané a nespracované rolky filmu.

S postupom času sa menil aj subjekt jej fotografií. Niekedy v tomto čase sa skončila éra jej čiernobieleho dokumentárneho štýlu a začala experimentovať s farebnou fotografiou. Rovnako sa zmenili objekty, ktoré fotografovala. Z jej záberov takmer vymizli ľudia a nahradili ich nájdené objekty, noviny, graffiti, jej tvorba sa stala viac abstraktnou. Už necestovala po exotických krajinách. Namiesto pyramíd fotila napríklad odpadky. V roku 1987 sa zamestnala v rodine Usiskinovcov, ktorí spomínajú, ako sa k nim Vivian nasťahovala s 200 krabicami, v ktorých mala uskladnený celý svoj život. Z ich spomienok na ňu sa dozvedáme, že si kupovala odležané ovocie, nakoľko bolo lacnejšie. Že keď mali na večeru mäso, Vivian zjedla všetko mastné, ako niekto, kto potrebuje kalórie na prežitie. Že nerada kupovala drahé veci a že bola pyšná na svoju chudobu, s ktorou sa identifikovala.

V 80-tych rokoch jej nedostatok financií a nestabilita v zamestnaní opäť znemožnili vyvolávať filmy, ale nie fotografovať. To jej vydržalo až do konca 90-tych rokov, kedy odložila svoje fotoaparáty a celý svoj život uschovala v sklade. Bola chudobná a nemala kde bývať. Našťastie ju vyhľadali Lane a Matthew Gensburg, dve deti, o ktoré sa v minulosti starala. Našli jej malý byt a pomohli s platením účtov. Báli sa o ňu, keďže sa aj po zotmení nebojácne túlala ulicami Chicaga, viedla rozhovory s bezdomovcami a radila im kadiaľ sa dostať do najbližšieho útulku. Niekedy v čase vianočných sviatkov v roku 2008 sa pošmykla na ľade, poranila si hlavu a skončila na pohotovosti. Rodina Gensburgovcov opäť zasiahla, zabezpečila jej zdravotnú starostlivosť a umiestnili ju do sanatória, kam ju chodili po práci navštevovať. Bola pre nich unikátnou osobou, takou, akou seba nikdy nepovažovala. Napriek všetkej starostlivosti sa neuzdravila a 20. apríla 2009 vo veku 83 rokov umrela. Synovia Gensburgovcov rozprášili popol z jej pozostatkov v lese, kde spolu s Vivian zvykli zberať divé jahody.

Vivian Maier počas troch desaťročí fotografovala mestský priestor plný ľudí. Jej preferovanými subjektami boli deti, chudobní, margalizovaní, starí ľudia, pričom niektorí z nich si boli očividne vedomí, že ich niekto fotí, niektorí nie. Taktiež rada fotila self-portréty. Ako žena mala privilegovanú pozíciu. Je očividné, že dokázala nadviazať “vzťahy” s ľuďmi, ktorých fotografovala a ako žena so stredoformátovým fotoaparátom na krku až tak neobťažovala svoje okolie. Jej fotografie sú plné citlivej irónie, ale aj jemnosti, ktorá je typická pre ženský pohľad na svet. Jej fotografie sú nádherne a citlivo skonštruované, je v nich trošku z Diany Arbus, ale nájdeme v nich aj Roberta Franka. Na rozdiel od Diany Arbus je všaj jej tvorba jemnejšia, plná empatie, udržuje si odstup, aj keď zachytáva súkromné momenty okolitých ľudí. Z decentnej vzdialenosti fotografuje zamysleného mladého muža, alebo fotí výraz tváre ženy v strednom veku pri pohľade na postihnutého muža. Tváre na jej fotografiách sú takmer bez výnimky pochmúrne. Je to akýsi Vivianin “film noir”.

Jej fotografie nie sú charakteristické len zamyslenými postavami a pochmúrnymi tvárami. Mala neobyčajný cit pre fotografovanie neidentifikovateľných miest. Keď sa zamyslíme nad faktom, že drvivá väčšina jej fotografií vznikla v jednom z najfotografovanejších a najfotogenickejších miest v USA, nedá nám nepovšimnúť si, že sa dokázala dokonale vyhýbať fotografickým klišé ako mrakodrapy pri západe slnka, panoramatické zábery, ruch veľkomesta so svojimi blikajúcimi svetlami. Nič z toho na jej fotkách nenájdeme, a napriek tomu sú jej fotografie plné mesta.

Žila záhadný, takmer mysteriózny život a po jej smrti jej neskutočne rozsiahle dielo takmer upadlo do zabudnutia. Čo sa rozsahu jej tvorby týka, tu je niekoľko čísiel: Maloof vlastní približne 100 000 negatívov, viac ako 3 000 vytlačených fotografií, stovky nevyvolaných roliek filmov, 8mm filmov a nahrávok rozhovorov. Jeffrey Goldstein má približne 19 000 negatívov, 1 000 fotografií, 30 filmov a niekoľko diapozitívov. A napokon Ron Slattery, ktorý v aukcii získal 1 000 roliek nevyvolaných filmov. Privatizácia jej tvorby priniesla so sebou mnnožstvo legálnych, akademických, ale aj etických otázok týkajúcich sa použitia, profitu a analýzy jej práce. Ako posudzovať jej osobné estetické vnímanie sveta? Ako zosobniť jej umeleckú víziu? Ako k jej dielu pristupovať? Ako editovať, sekvencovať fotografie?

Bola introvertná, o svoj život, plány, sny, umelecké zámery sa s nikým nedelila. Čo by si myslela o tom, čo sa udialo po objevení jej tvorby? Ako by sa zmierila so slávou? Od jej “objavenia” v roku 2009 si získala obdivovateľov na každom kontinente. Jej fotografie boli vystavované po celom svete, uverejnené v najprestížnejších časopisoch, o jej živote bol natočený dokumentárny film, a o jej tvorbe už bolo vydaných niekoľko kníh. V jednej z nich - “Vivian Maier: The Color Work” (Harper Design, 2018) - nájdeme v preslove od Joela Meyerowitza túto vetu: “Jednou z právd fotografie je, že najlepší street fotografi sa učia ako byť neviditeľnými, alebo prinajmenšom presvedčiť sami seba, že neviditeľní sú.”