Vízia zmiešaná s poéziou

Témou tohtoročného fotografického festivalu pod otvoreným nebom La Gacilly-Baden južne od rakúskeho hlavného mesta Viedeň je: Priamo na sever (DUE NORTH). Katalóg vysvetľuje: „Festival dáva príležitosť zoznámiť sa s málo známou tvorivou silou umelcov zo severnej Európy. Pre obyvateľov Dánska, Fínska, Islandu, Nórska a Švédska sú samota a divoká príroda neoddeliteľnou súčasťou vzťahu k svetu.“

Pozitívna civilizácia

Ďalej je v katalógu napísané: „Niet sa čo čudovať, že krajiny Severu patria so svojimi ohromujúcimi ekonomikami medzi národy, ktoré sú pre život najpríjemnejšie. Pravidelne chladení mrazom, zvyknutí na prírodu si vytvorili stáročnú tradíciu politického konsenzu, odmietania konfliktov a podporu spoločenského rozvoja založeného na prísnom zachovaní prírodných zdrojov.

V Kodani jazdí 40 % obyvateľov do práce na bicykli, v Štokholme jazdia autobusy na bioetanol a v Reykjavíku je geotermálna energia už samozrejmosťou.

Na ďalekom severe sa nedá prežiť bez ochoty prispôsobiť sa. V krajinách, kde je ak tak teplo a svetlo šesť mesiacov z dvanástich, je životné prostredie zásadnou výzvou. Je pochopiteľné, že švédska tínedžerka Greta Thunbergová sa stala pre svetovú mládež novou tvárou klimatických zmien: Vie, že topiace sa ľadovce nie sú ďaleko od jej domova a že nejde o ilúziu. Ak je vaša kultúra ohrozená vplyvom globálneho otepľovania, je vašou povinnosťou upozorniť verejnosť...

Vystavujúci fotografi z ďalekého severu zdieľajú víziu zmiešanú s poéziou, občas s nádychom surrealizmu, no vždy so zámerom zvýšiť povedomie o lepšie pochopenie sveta zajtrajška. Sú umeleckými strážcami pozitívnej civilizácie…“

V mrazivom svete

Zo všetkých autorov zo severu vyberám Ragnara Axelssona. Dostal ma. Vystavuje niekoľko čiernobielych súborov drsnej krajiny, ktorá v jeho podaní pôsobí nežne.

Hovoria mu jednoducho: Rax. Narodil sa na Islande v marci 1958 v ťažkej zime, ktorá je pre stredoeurópanov často nepredstaviteľná. Rax viac ako tridsať dokumentuje každý aspekt zamrznutých krajín, kde ľudia a divoká zver žijú v harmónii, zvyknutí na extrémny chlad.

Keď mal 10 rokov požičal si otcovu Leicu, ľahol si na vrcholy útesov, fotografoval vtáky nad nimi a vzápätí vyvolával svoje prvé fotografie. Keď mal 18, začal pracovať pre islandský denník, ktorý sa píše takto: Morgunblaðið. Ako ho vysloviť, netuším.

Superprodukcia

Festival má okrem sverského aj ďalšie príbehy v ktorých zostáva verný téme životného prostredia. Úplne najviac ma dostal štylizovaný súbor od Nicka Brandta, ktorý je fotografickou superprodukciou.

Jeho jedinečné fotografie zabrali v Badene jeden celý malý parčík. Sú skvele umiestnené medzi stromy a kríky. Veľkoformátové štylizované deje vystupujú zo zelene. Túto Brandtovu sériu som poznal a obdivujem ju už dlhšie. Nečakal som, že ma v badenskom parku dostane ešte viac.

Nickova séria je o deštrukcii, ktorú najprv pripravilo ľudstvo pre prírodu a teraz sa týka aj nás samých.

Hádanky z reality

Kým ja som horel nadšením pred úžasnými obrovskými fotografiami Švéda žijúceho v Prahe Erika Johansona, niektorí kolegovia krútili hlavami. Jeho rozprávkové vymyslené krajiny sa im zdali cez ich fotografickú čiaru.

Erik sa véééľmi kamaráti s Photoshopom v ktorom modeluje z vlastných fotografií vlastný svet. Jeho úžasné pohľady ma dostali. „Rád vytváram fotografie, ktoré majú silu diváka zastaviť a prinútiť ho na pár sekúnd zamyslieť sa a snažiť sa pochopiť v čom je ten trik,“ povedal Erik.

Pre väčšinu fotografov končí tvorivý proces stlačením spúšte. To je Erik ešte len kdesi na začiatku. Medzi jeho klientov patria veľké svetové spoločnosti.

Erik hovorí, že vytvára hádanky z reality. Z môjho pohľadu posúva modernú fotografiu o kus vpred. Napriek tomu, že to niektorým milovníkom tradičných, nemanipulovaných záberov nejde do oka.