Vladimír Birgus: Otvárame dvere do sveta

V dobe, keď fotí takmer každý a ľudia sú presýtení obrázkami, stále verí vo význam vystavovania dobrých fotiek a vydávania kvalitných fotografických publikácií. Je dušou Inštitútu kreatívnej fotografie na Sliezskej univerzite v Opave, skvelým fotografom, teoretikom a historikom fotografie. Vladimír Birgus. Hovorili sme spolu na festivale La Gacilly - Baden Foto v Badene pri Viedni. V texte je krátka ochutnávka všetkého, čo sme prebrali. Ak chcete vedieť viac, vypočujte si podcast.

Kedy ste začali fotografovať?

Fotografujem celý život, od základnej školy, a som veľmi rád, že sa môžem venovať tomu, čo mám tak veľmi rád, čo ma tak baví a čo mi dáva príležitosť stretávať sa s mladými ľuďmi a priateliť so skvelými kolegami.

Ja som čítala, že vaše fotografické začiatky má na svedomí Vinnetou :)

Áno. Keď som chodil na základnú školu, tak prišli filmy ako Poklad na Striebornom jazere a Vinnetou. Všetci sme zbierali fotky Vinnetoua a bolo ich málo. Brat ma vtedy naučil reprodukovať fotografie. Takže to bola prvá cestička k môjmu intenzívnemu záujmu o fotografiu. Ale naozaj vážne som ju začal brať niekedy v piatej – šiestej triede.

Cítite sa byť viac fotografom alebo pedagógom?

Snažím sa, aby to bolo pol na pol. Pretože pedagóg, ktorý sám netvorí, nemá študentov čím zaujať. Stále sa snažím robiť výstavy a vydávať knižky. Takže som aj fotograf. A samozrejme aj pedagóg. Naša škola je v súčasnosti najväčšia v tejto časti Európy. Máme 230 študentov a 20 pedagógov.

Inštitút kreatívnej fotografie práve oslavuje tridsať rokov od svojho založenia. Chýbala vtedy v Československu takáto škola?

V Československu sa dala fotografia študovať iba na pražskej FAMU a v celom vtedajšom východnom bloku bola okrem nej len jedna ďalšia, v Lipsku. Keď v roku 1990 Inštitút kreatívnej fotografie vznikol, bol len treťou školou pre celú túto veľkú časť Európy. Odvtedy sa všetko zmenilo a povedal by som, že teraz máme fotografických škôl až priveľa.

V čom je tá vaša iná?

Je univerzálna. Študenti tam chodia hlavne kvôli voľnej tvorbe. Dávame im na ňu veľký priestor. Každý rok robia klauzúrne práce, potom majú voľnú ruku pri bakalárkach, diplomovkách a doktorandských prácach. Ale snažíme sa byť univerzálni, lebo si myslíme, že väčšina fotografov sa bude musieť živiť iným typom fotografie než ktorý ich zaujíma najviac. Preto s i u nás každý vyskúša, ako fotiť domy, ako nafotiť svadobné fotografie, ako urobiť reportáž pre časopis, ako odfotiť reklamu a módu. Myslím si, že takéto univerzálne rozpätie je veľmi dobré. Rovnako dbáme na to, aby študenti vedeli o fotografii premýšľať, rozprávať a písať.

Kto sú vaši študenti?

Každý už musí vedieť fotografovať a musí niečo o fotografii vedieť. Máme prísne trojkolové prijímačky. Vekové rozpätie študentov je veľmi široké. Hlásia sa k nám osemnásťroční absolventi, ale prichádzajú aj štyridsiatnici, ktorí už dvadsať rokov pracujú v médiách a chcú si zvýšiť kvalifikáciu. Tieto vekové skupiny sa úžasne prelínajú. Mix ľudí rôznych generácií sa navzájom obohacuje.

Keď porovnáte seba, keď ste s fotografiou začínali, a vašich študentov dnes, aké majú možnosti oproti vašej generácii?

Majú oveľa väčšie možnosti cestovať. Majú obrovské množstvo informácií. My sme lovili informácie z knižiek, prednášok. Dnes prostredníctvom internetu môže byť každý informovaný o tom najaktuálnejšom, čo sa deje na celom svete.

Mení sa poňatie toho, čo je práve vo fotke v móde?

Každé obdobie má vo fotografickej tvorbe niečo, čo je in a čo je out. V súčasnosti je stále veľmi dôležitý dokument, aj keď skôr osobnejšie poňatý dokument než to bolo pri klasickom humanistickom dokumente. Veľmi populárne sú rôzne formy intermediálnej tvorby, pri ktorých autori kombinujú fotografiu s maľbou alebo videom. Stále je v popredí záujmu portrét. Mizne záujem o klasickú krajinársku fotografiu a klasický akt.

Každý študent musí počas štúdia vydať dve knihy. Zrejme ich považujete za veľmi dôležité. Prečo?

Študenti majú dva predmety, venované knihám. Najprv u pána profesora Štreita robia klasickú knihu, väčšinou dokumentárnu. Neskôr u Rafala Milacha, ktorý je novým členom agentúry Magnum, robia self published book. Učia sa, ako urobiť knižku v malom náklade, ako ju distribuovať a propagovať. Myslíme si, že nesmierne dôležité sú aj výstavy. Robíme veľa výstav a tým študentom pomáhame. Máme stále galérie v Opave a Ostrave, každoročne chodíme na festivaly do Bratislavy, Prahy, Lodže, Krakova, Viedne, Arles. Študentom to otvára dvere do sveta. Vďaka tomu, že máme kontakty a môžeme ich práce prezentovať na dôležitých festivaloch, si ich tam môže niekto všimnúť a dostávajú ponuky na vlastné výstavy.