Výpravy za svetlom, úvod do wildlife fotografie

O fotení divokej prírody a voľne žijúcich živočíchov, teda o wildlife fotografii, sa už veľa napísalo. Stále však prichádzajú nové poznatky a pribúdajú aj noví nadšenci, ktorých očarilo kúzlo prírody. Popularitu wildlife fotografie má na svedomí aj čoraz prístupnejšia fototechnika, ktorou je možné zachytiť kvalitné fotografie. Aj preto som prijal výzvu šéfredaktora na napísanie série článkov o fotení divokej prírody. Do ich obsahu by som chcel vložiť moje osobné skúsenosti, tipy a poznatky, ktoré som zatiaľ nadobudol. Samozrejme priložím zopár fotografií :-).

Pod wildlife fotografiu sa mnohokrát začleňuje aj fotografovanie zvierat na ľudí zvyknutých, fotenie v oborách, fotografovanie zvierat v ľudskej starostlivosti či špeciálnych parkoch. To, či to tam naozaj patrí, nechám na rozhodnutí každého z vás, ja sa však budem v článkoch venovať len foteniu v divokej prírode. 

Špecifiká a zásady...

Tak ako každá fotografia aj fotografia prírody, zvierat  má svoje špecifiká a zásady, ktoré si postupne predstavíme. Budeme sa venovať vhodnosti ročných období, výberu správnej techniky, maskovaniu či foteniu konkrétnych skupín a druhov. Dobrá správa je, že wildlife fotografom sa za určitých podmienok môže stať každý. Je však prirodzené, že niekto má k tomu bližšie, a ako sa povie, "už od mala vyrastal v lese". Človek by mal pri fotení prírody rozumieť aspoň jej základným zákonitostiam a poznať bionómiu, teda správanie zvierat, skôr, ako vyrazí do terénu. Samozrejme, mnohé veci sa naučí a odpozoruje práve v teréne a bude sa učiť celý fotografický život. Aj to je jedna z krás wildlife fotografie. Niečo viete predpokladať, ale mnohé Vás prekvapí, naučí, poučí. 
Mali by sme poznať akýsi „ etický kódex“ fotografovania vo voľnej prírode:
„Všeobecné bytie subjektu a existencia jeho prostredia je omnoho  dôležitejšie ako samotná fotografia“ 

Cieľom týchto odporúčaní, ktoré sú výňatkami z viacerých zdrojov a mojich vlastných pravidiel ako sa správať a riadiť, je vytvoriť súlad medzi fotografom, fotografovaným subjektom a prostredím. Mieru rizika ohrozenia neurčuje technika a vybavenie, ale spôsob akým záber vzniká a čo všetko pri tom robíme, resp. nerobíme. Voľne žijúce zvieratá naša prítomnosť ruší. Existuje však hranica, ktorá je pre živočíchy akceptovateľná a ešte ju tolerujú. 

Rušenie je individuálnou vecou nielen druhu ako takého, ale aj samotného jedinca. Ak zviera aj napriek našej prítomnosti pokračuje v činnosti a jeho správanie je prirodzené, je predpoklad, že o nás nevie. Ak prejavuje nespokojnosť, alebo sa dáva na útek, je rušené. Oveľa silnejší vplyv na druh i celý ekosystém (s trvalými následkami) je narušenie, pri ktorom je ohrozené zdravie a život jedinca, kolónie alebo potomstva. Typickými príkladmi sú necitlivé zásahy pri hniezdiskách, silný pohyb okolo mláďat, neprestajné vyrušovanie. Mieru narušenia a nenarušenia určuje nielen poznanie prírody a života v nej, ale aj svedomie či miera ignorancie samotného fotografa.

Konkrétne rady pre minimalizovanie stresujúcich situácií pri fotení divej prírody

• Informujte sa čo najviac o fotografovanom zvierati či rastline ešte pred samotným fotením, lepšie poznanie jeho správania a zvyklostí vám prinesie veľa radosti za hľadáčikom.
• Buďte trpezliví a nevynucujte akciu. Najlepšie fotografie vznikajú zachytením prirodzených prejavov živočíchov. Je to často problém, lebo wildlife fotografia vyžaduje hodiny čakania a nehybného sedenia.
• Nikdy sa schválne nezdržiavajte medzi rodičom a mláďaťom. Je to neakceptovateľné správanie sa, veľmi stresujúce pre obe strany.
• Zviera neprenasledujte, nebráňte mu v úteku. Hlavne v zimnom období tak plytvá cennou energiou.
• Nikdy neprenikajte do hniezd, odpočívadiel, brlohov zvierat, pretože môžete zapríčiniť opustenie znášky či mláďat.
• Nikdy nezasahujte do života zvierat pri rozmnožovaní, hniezdení alebo starajúcich sa o svojich potomkov. Samozrejme, je úplne niečo iné, ak ste v kryte, kde o vás zviera ani netuší a  podarí sa vám zachytiť práve takéto cenné zábery. 
• Nikdy nenechávajte očividné znaky po vašej návšteve, jednoducho netreba meniť prostredie a treba si po sebe poupratovať. 
• Ako fotografisti prírody si musíte byť vedomí rizika svojej činnosti a musíte prijať s tým súvisiacu morálnu a právnu zodpovednosť. 

Slovo na záver

Myslím si, že ak budeme dodržiavať tieto zásady, okrem dobrého pocitu nám budú odmenou zaujímavé, často vzácne a možno až výnimočné fotografie. Viem, že tento úvod a zásady pre mnohých nie sú zaujímavé, ale je správne ich poznať, ak chceme robiť fotografiu divokej prírody. Pre mňa sú už vžitými pravidlami, s ktorými vstupujem do chrámu s názvom „ divoká príroda“. Teším sa na ďalšie stretnutia s vami v ďalších dieloch tohto seriálu o fotografovaní prírody.

O autorovi

Dušan Majerník je vyštudovaný lesník, amatérsky fotograf, entomológ, mykológ, zoológ a ochranca prírody. Aktívne fotografuje wildlife od roku 2006 a jeho cieľom je zachytiť živočíchy voľnej prírody v ich prostredí a hlavne ich prirodzené správanie. Myslí si, že práve to by malo byť všeobecným cieľom fotografov prírody, lebo úplne inak sa zvieratá správajú, keď o nás nevedia, keď sme nepozorovaní  a objekt nie je rušený. Vtedy odkryjú aj to, čo zvyčajne nevidíme bežne a máme možnosť to zvečniť fotoaparátom.

Fotografuje živočíšstvo Karpát, špecializuje a venuje sa hlavne Západným Tatrám a prírode Šariša, Spiša. Názov „Výpravy za svetlom„ si ponechal zo svojej prvej autorskej výstavy, lebo podľa neho zachytáva a vystihuje snahu a úsilie mnohých fotografov divokej prírody.