Výpravy za svetlom V. – Srdcová záležitosť

Nie tak dávno som písal článok o jelenej ruji, o období, počas ktorého sa mnohým fotografom rozbúši srdce.  Jelenia ruja je určite jedným z najväčších zážitkov a pre viacerých fotografov vyvrcholením ich fotografickej sezóny. Nepochybne sa každý rok na jeleniu ruju veľmi teším a verím v neobyčajný záber.

Je však niečo, čo ma inšpiruje ešte viac, a čo ma ešte skôr ako jelenia ruja ťahalo s fotobatohom do hôr. Bola a je to ruja kamzíkov. Túžba zaznamenať túto udalosť ma ťahala do hôr na hrebene už od detstva. Zrejme preto, že v začiatkoch to bol pre mňa nedosiahnuteľný cieľ. S kamzíkmi sme na seba jednoducho nemali šťastie. Jedným z dôvodov mojej fascinácie bola aj ich schopnosť prežiť v extrémnych klimatických podmienkach a ich nespútaný pohyb po skalách. To ma nútilo ich viac skúmať, zisťovať si neustále nové informácie a pripravovať sa. Čas a získané skúsenosti priniesli svoje ovocie a teraz mám vo fotobanke niekoľko tisíc fotiek nášho, ešte prednedávnom kriticky ohrozeného, kamzíka.  Niektoré z fotografií už získali aj svoje ocenenia.

Kamzíčia ruja a jej fotografovanie má niekoľko špecifík s ktorými treba pred vyrazením do terénu počítať. Niektoré vyplývajú z počasia, iné zas z prostredia a bionómie samotného kamzíka. Napríklad, v neskorú jeseň a s príchodom zimy sa capy kamzíkov stávajú oveľa aktívnejšími. Dôvod je čisto prozaický. Ťahá ich to za opačným pohlavím.

Samotné prostredie, v ktorom kamzík žije, nás núti sa na fotografovanie poriadne pripraviť. Kamzík vrchovský tatranský ( Rupicarpa rupicarpa tatranica ) je rýdzo vysokohorské zviera. V prostredí Slovenska ho môžete stretnúť vo Vysokých, Belianskych, Západných Tatrách a jeho záložnú populáciu v Nízkych Tatrách. V minulosti bol umelo introdukovaný do pohoria Fatry Kamzík vrchovský alpský.

Keďže samotná ruja prebieha v mesiacoch november a december, na mnohých lokalitách už nájdeme sneh. Začiatkom ruje sa nám môže podariť vystihnúť pekné slnečné počasie, na južnejších svahoch ešte bez snehu. Väčšinou nás však privíta na hrebeňoch hôr silný až búrlivý vietor, nafúkaný sneh a zima. Mrznúci dážď a sneh, ktorý nám rýchlosťou vetra naráža do tváre, niekedy výrazne sťažuje naše dýchanie. Fotografovanie v takýchto podmienkach nie je vôbec jednoduché. V prvom rade to musíme zvládnuť my, potom aj naša technika. Kvalitné a dobré oblečenie je nevyhnutné a náhradná zásoba musí byť aj v batohu. Pri výstupe hore na hrebeň sa určite prepotíme. Pekný záber vyžaduje určitý komfort fotografovania a myslím, že so skrehnutými rukami a drkotajúcimi zubami to nejde.

Pri jednom výstupe som si predstavoval, že urobím fotku omrznutého kamzíka. Vedel som ale, že na to, aby bola na teplokrvnom živočíchovi námraza, je nevyhnutné extrémne počasie. Na vietor a mrznúci dážď so snehom bola výstraha 2. stupňa. Snehu ešte nebolo veľa nasypaného, ale určitá vrstva tam bola. To, čo ma čakalo hore, bolo naozaj náročné. Veľmi silný vietor, ktorý sa mi pri prezeraní predpovede nezdal až taký zlý a veľká zima spôsobili, že som úplné premrzol. Nedokázal som ani kráčať. Ruky som si zohrieval pod oblečením vlastnou teplotou tela. Viditeľnosť bola na pár metrov a aj keď som zahliadol prechádzajúcich kamzíkov, nedokázal som fotografovať. Nedalo sa dlho vydržať a tak som sa pobral späť.  Po ceste naspäť som však uvidel jednu kamzicu ukrývajúcu sa na celkom dostupnom mieste. Zistil som, že je tam závetrie. Pomaly sa mi podarilo k nej priblížiť. Po zohriatí sa som v závetrí vybalil techniku a keď vietor nachvíľu rozohnal hmlu, urobil som vytúžený záber. V tej chvíli ma hriala radosť a šťastie, ale neviem, či by som to ešte zopakoval. Asi by to bol nezodpovedný risk.

Počas kamzíčej ruje sa samce dokážu krkolomne naháňať a skákať po skalách takou rýchlosťou, až som sa viac krát pristihol, ako sa bojím o ich holý život. Netreba zabúdať, že kamzík je v tomto prostredí doma. My k nemu prichádzame na návštevu. Je dobré uvedomiť si, že nie všetko, čo zvládne a kam sa dostane kamzík, zvládneme aj my. „Naháňať“ kamzíka po skalách určite nemá význam. Navyše je to životu nebezpečné. Je lepšie si naňho počkať. Nadbehnúť mu, ak sa to dá, prípadne fotiť zo zabezpečenej pozície.

Kamzík je denné zviera, avšak jeho najvyššia aktivita je ráno a podvečer. Vtedy sa presúva, pasie sa celá črieda ako aj samotárske samce. Cez deň zvykne odpočívať na skalných rímsach, ukrytý pred priamym slnkom. Oddych občas preruší krátkymi pastevnými cyklami. Ak chceme kamzíka vystihnúť pri rannej aktivite mali by sme kráčať hore už za tmy. V našich podmienkach treba počítať približne s troma hodinami výstupu na lokality, kde sa kamzíky zdržiavajú.

Aktivita počas ruje je samozrejme oveľa vyššia. Capy chránia svoj hárem po celý deň a neúnavne odháňajú privandrovalcov. Práve to sú momenty pre peknú fotografiu. Fotografickým motívom môže byť rýchla naháňačka, vyzývajúci sok, ale aj pokojne odpočívajúca kamzica. Nekonečnou inšpiráciou sú mladé kamzíčatá, ktoré aj v prípade, že sú už odrastené, nezaprú svoju hravú povahu. Poskakujú, hrajú sa, niekedy splašene odbehnú od majestátneho teritoriálne naladeného capa.

Netreba zabudnúť aj na zimnú strsť kamzíka. V tomto období je hustá lesklá čierna srsť skvelým fotografickým objektom. Počas vzrušenia ju majú samce navyše na chrbte nápadne zježenú. Zaujímavým námetom na fotografiu by mohol byť aj jeho typicky vyplazený modrý jazyk.

Treba si byť vedomý toho, že kamzík môže pri odháňaní súpera zmeniť polohu o niekoľko stoviek metrov dĺžkových, ako aj o niekoľko desiatok metrov výškových. A ak ste získali pocit, že máte záber na dosah objektívu, v okamihu sa vám môže stať, že sa situácia rapídne zmení a váš cieľ sa vám vzdiali aj o dve hodiny chôdze. Inokedy prebehnú kamzíky okolo nás a vtedy musíme zapojiť všetko akčné a rýchle, čo sa v nás skrýva.

Napriek tomu, že je kamzík na mnohých miestach zvyknutý na ľudský pach a pohyb, treba byť aj pri jeho fotení opatrný a približovať sa citlivo. Je to asi jediné zviera, ktoré dokážeme odfotiť aj bez maskovania. Kým nás len pozoruje a popása sa, je všetko v poriadku. Prejavom nespokojnosti je prskanie, fŕkanie, odchod alebo úplné odbehnutie. Citlivosť kamzíka na človeka závisí aj od lokality, kde ho fotíme. V Západných Tatrách, kde je prechod ľudí výrazne nižší, ako vo Vysokých, sú kamzíky bojazlivejšie. Majú tam viac predátorov a tak sú vnímavejšie.

Aj napriek všetkým sťažujúcim podmienkam je ruja kamzíkov úžasným divadlom a zážitkom. Stala sa mojou srdcovou záležitosťou a tak sa jej už veľa rokov venujem. Z fotenia často odchádzam „vyčerpane oddýchnutý”, pozitívne naladený a s dobrým pocitom, že čip fotoaparátu opäť niečo unikátne zachytil.