Fotenie v zimných záhradách

Opäť budeme pokračovať sezónne aktuálnou témou. Fotenie, hlavne operencov v záhradách či v okolí ľudských obydlí, je veľmi vďačné a pre mnohých fotografov motivujúce. Hlavne pre toho, kto začína fotiť wildlife, je to spôsob, ako sa relatívne ľahlo dostať k peknej fotografii. Nejaké prípravy a pár zásad tomu predchádzajú a my sa s nimi v tomto článku zoznámime.

Len čo teplota klesne pod nulu a trávu, pôdu a kríky prikryje snehová perina, vtáčence sa začínajú približovať k ľudom a ich obydliam. Vedie ich k tomu väčší nedostatok dostupnej potravy a možno aj skúsenosť ich rodičov a prarodičov, že pri ľuďoch nájdu často naservírovanú a nutrične bohatú stravu. Vysypaná slnečnica je v čase silných mrazov a vysokého snehu pre mnohé jedince život zachraňujúca. Je jednoduché ich na to naučiť, a ak bývate niekde pri okraji lesa alebo parku, pestrosť návštevníkov je naozaj veľká.

Čo môžeme odfotiť?

Určite si medzi prvými návštevníkmi všimneme sýkorky. Sýkorka veľká, belasá a čiernohlavá. V okolí záhrad a parkov sa na slnečnicu nechá nalákať aj brhlík či vrabec.

Ak zavesíte do záhrady aj loj, môže priletieť pravidelne ďateľ, žlna či sojka. Ďateľ a žlna sa však na jednom mieste veľmi netolerujú a ďateľ, aj napriek tomu, že je výrazne menší, žlnu dosť nekompromisne a ostro vyženie. Pod lesom zase priletí glezg, stehlík pestrý, čížavý, hýľ či zelienka.

Každý z týchto vtákov má svoj spôsob kŕmenia či uchmatnutia slnečnice, a ak sa to naučíme, môžeme lepšie vystihnúť ich prílet. Niekedy je totiž na kŕmidle taký pohyb, že fotiť jednoducho nestíhate. Sýkorky priletia, vezmú do zobáčika a hneď odlietajú. Treba vystihnúť čas príletu, lebo po ňom sú okamžite preč. Často je to iba sekunda v stabilnej polohe. Sýkorky sa medzidruhovo zvyknú odháňať, a tiež napádajú vrabce. Opakom je glezg, ktorý po nálete, akoby veľkého nákladného lietadla, všetko odoženie a nakŕmi sa. Úplne charakteristický pohyb ma brhlík, ktorý priletí niekde na okraj a typickým priskakovaním po takmer pravidelnej trase sa dostane k slnečnici. Treba sa zamerať na jeden druh a po úspešnom nafotení ho zmeniť. Chaotické hľadanie objektu je úplne zbytočné a neprináša žiadne výsledky.

Aké sú spôsoby a aká príprava sa vyžaduje?

V podstate používam dva spôsoby, ako fotiť spevavce pri kŕmení. Obe však vyžadujú myslieť už počas jesene na to, že chceme fotiť určitú aktivitu v zime. Vyhliadneme si fotogenický pník či konár v lese a premiestnime ho na miesto, kde budeme fotiť. Využiť môžeme napríklad našu záhradu, pár metrov od domu. Hľadanie pňa v zime  pod snehom je dosť náročné. Nehovoriac o tom, že ak je v zamrznutej zemi, nie je jednoduché ho ani vybrať. Samozrejme, tieto skúsenosti som nadobudol úplne sám a bez varovania.

Druhou fázou je výber pozadia a pozícia nášho krytu či maskovania. Ja používam prenosný fotostan pod lesom a domček na hranie pre moje dcéry na záhrade. Ten som im vyrábal a staval s tým, že si tam v zime niekedy sadnem a využijem ho na fotenie.

Treťou fázou je pravidelné pridávanie krmiva. V mojom prípade je to ľahko dostupná a relatívne lacná slnečnica, niekedy pridávam orechy a iné prímesi. Cez zimu sa pri pravidelnom a výdatnom kŕmení spotrebuje aj niekoľko desiatok kilogramov slnečnice. Vtáčence sa budú postupne objavovať, predovšetkým po napadnutí snehu a pri mrazoch. Počet na kŕmidle a intenzita príletov sa vtedy rapídne zvyšuje.

A tu je to potom na vás, aký spôsob fotenia si zvolíte. Jeden je, že slnečnicu nasypete rovno na „fotogenický pník“ tak, aby ju nebolo vidieť a vtáčiky vám pristávajú priamo naňho a aj sa tam kŕmia. Druhá metóda je, že krmivo sypete do vybraného kŕmidla a pník alebo konárik máte niekde na blízku. V podstate potom slúži ako odsedávací a pristávací ak je priestor samotného kŕmidla plný. Obidve varianty majú svoje plusy aj mínusy. Ja radšej fotím druhou metódou, hlavne kvôli tomu, že krmivo je vždy na jednom mieste, kde sú vtáky zvyknuté prilietavať a pristávací konárik môžem podľa potreby rýchlo a operatívne meniť. Ďalšou výhodou je, že samotný pník dlhšie vydrží, ak do neho neustále niekto neťuká zobáčikom a slúži len na pristávanie.

 Pri dodržaní týchto jednoduchých príprav sa môžu dostaviť veľmi pekné fotografie, hlavne tzv. kalendárovky. Môžete však nafotiť aj akčné a dynamické fotky škriepok či bitiek. Pri troche šťastia sa stanete svedkom útoku jastraba krahulca. Drobné spevavce sú jeho prirodzenou potravou a ich veľká koncentrácia na mieste ho prirodzene láka. Ak nič neuloví, niekedy si spokojne sadne na pník a vy máte možnosť vzácnej fotky. Ešte lepšie je to s ulovenou sýkorkou v pazúroch. Mne krahulec zaútočil na kŕmidle trikrát, ale ani raz si nesadol na vhodné miesto. Pozor, je to však dravec a prudší pohyb vás alebo objektívu ho môže vyplašiť. Niekedy príde na orechy veverička. Tá sa však, ak máte pevné ohnisko, nemusí vmestiť do záberu.

Fotenie dravcov

Fotenie dravcov si vyžaduje oveľa viac trpezlivosti a voľného času ako fotenie malých spevacov. Prípravy sú v podstate veľmi podobné. Vyhliadnutie nejakého pňa, výber vhodného miesta, príprava krytu. Za touto jednoduchou vetou sa však skrýva oveľa viac. Všetko je časovo a konštrukčne oveľa náročnejšie. To sa týka hlavne výstavby krytu. Dravce sú vo všeobecnosti veľmi citlivé na pohyb, čiže ľahké maskovanie či práve rozložený fotostan určite nebudú postačovať na úspešné fotenie. Ideálne riešenie je vopred postavený pevný fotokryt, na ktorý sú už zvyknuté.

Masívny peň či konár má tiež svoju váhu a musíte si ho vyhliadnuť. Dravce veľmi radi posedávajú na niečom vyvýšenom, odkiaľ majú zlepšený výhľad. Preto je osadenie takéhoto pňa alebo konára uľahčením fotenia. Napríklad, myšiak hôrny skôr sadne na konár ako na samotnú zem. Dôležitý je aj výber miesta. Do lesa vám myšiak asi nepriletí. Ten bude skôr na okrajoch polí, remízok a lesov. Prípadná návnada je tiež ľahšie viditeľná na lúke ako priamo v lese.

Vyčkávanie na to, že niečo sadne, mnohokrát trvá niekoľko hodín. Preto je nevyhnutné sa v zime veľmi kvalitne obliecť, vyzbrojiť sa horúcim čajom a zabezpečiť si na dané podmienky aj pohodlné sedenie.

Najčastejšie môžeme odfotiť myšiaka hôrneho, jastraba veľkého či orla skalného, ak sme v jeho teritóriu. Na zimoviskách v blízkosti vodných plôch môžeme zachytiť orliaka morského. Pred kryt zvyknú priletieť aj straky, sojky a krkavce. Práve krkavce sú extrémne opatrné a ich bystrému oku naozaj nič neujde. Nalietavajú tesne nad zemou a obhliadajú terén. Mnohokrát si ani nesadnú, lebo sa im niečo nepozdáva. Ich kovovo lesklé perie veľmi kontrastuje na bielom snehu, a preto nie je ani jednoduché ich správne exponovať. Vďačným objektom, ktorý vždy poteší, je príchod ryšavej líšky v krásnej zimnej huňatej srsti. Pri takýchto návštevách sa môžu vyskytnúť medzidruhové súboje líšky s dravcom. Pre fotografa je to vzácna situácia a príležitosť urobiť výnimočný záber.

Pri fotení dravcov som sa naučil dôležitú vec. Jedným z hlavných faktorov úspechu, aby dravý vták priletel je, aby jeho „predskokani“ boli v kľude a komforte. V praxi to znamená, že prvé vtáky, ktoré nalietavajú, ako sú napríklad sojky a straky, musia byť nerušené a musia prirodzene prilietavať a odskakovať. Ak budú neustále výstražne škriekať a budú rušené napríklad pohybom nášho objektívu, dravec, ktorý to z diaľky pozoruje, nepriletí. Preto napríklad nefotografujem vôbec vtáky pred príletom dravca.

Otázka prikrmovania je troška zložitejšia. Dlho som rozmýšľal, či sa o tom mám zmieniť. Samozrejme, oveľa ľahšie je dravca odfotiť, ak ho niečo priláka. Koža z diviaka alebo nejaké zvyšky po poľovačke sú pre dravce lákadlom. Niektorí tvrdia, že takéto prikrmovanie divých zvierat nie je úplne v poriadku. Treba však povedať, že drvivá väčšina fotografií dravcov vzniká na návnadách a pravidelných krmoviskách. Ja mám svoj pevný kryt na myšiaky ohlásený vlastníkovi aj užívateľovi pozemku. Líšky a dravce nájdu aj v prírode veľakrát uhynuté zvieratá, na ktorý sa kŕmia. Preto nevidím v krátkodobom vnadení potravou veľký problém. Navyše, ak nejaký vývrh či koža by aj tak či tak v lese zostala.

Fotenie v tuhých  zimných mrazoch chce určitý návyk, cvik, veľa sebazaprenia a aj času. Jednoduchším a vďačnejším objektom sú malé spevace, ktoré môžete nafotiť „hneď za domom”. To, že sú malé a obyčajnejšie, neznamená, že výsledná fotografia nemôže byť krásna či výnimočná. Dravé vtáky vás viac preveria, ale so svojimi ostrými pazúrmi, silným zobákom a autoritatívne vyzerajúcou postavou pôsobia na fotkách majestátne.