Výpravy za svetlom VIII - Ako sa snažím fotiť sovy

Sovy vo všeobecnosti vzbudzujú u mnohých ľudí úžas, rešpekt a obdiv. Je to dané ich vzhľadom, prirodzene múdrym a často vážnym výrazom, vzácnosťou ich pozorovať a tajomným nočným životom. Aj preto som sa rozhodol venovať ďalší článok práve im. Navyše je v tomto období vysoko aktuálny.

Na Slovensku žije spolu 10 druhov, ktoré u nás aj hniezdia. Niektoré je však vo voľnej prírode veľmi ťažko vidieť, či pozorovať. Mnohokrát je jednoduchšie niektorý druh začuť ako ho vidieť. Mne sa na snímač fotoaparátu podarilo publikovateľne dostať zatiaľ 2 druhy, aj keď druhov, ktoré sa odfotiť dajú, je viacero. To, čo som už viackrát písal o dôležitosti poznania správania, života a bionómie živočícha platí pri sovách o to viac. Ich tajomnosť je taká dokonalá, že bez znalostí prostredia, obdobia a času kde a kedy by sa mohli nachádzať, je vytvorenie ich fotky malým zázrakom.

Koncom zimy a na jar sú sovy aktívnejšie. Je možné ich zahliadnuť aj cez deň. Posedávať či loviť skoro ráno alebo popoludní. Výhodou pre nás je, že môžeme využiť svetlo, ktoré zvyčajne pri fotografovaní sôv chýba :)

Vo februári až v marci, podľa druhu sôv, prebieha ich tok. Ten môžeme využiť na privábenie samčeka. Hlasom konkurujúceho jedinca môžeme prilákať sovu na dostrel fotoaparátu. Vďačným druhom reagujúcim na hlas je Kuvičok vrabčí. Sova je to prekrásna a tých, ktorí ju uvidia prvý krát môže zaskočiť jej veľkosť. Kuvičok vrabčí je veľký asi ako vrabec. Do takéhoto tela dostať vzhľad sovy, vyzerá celkom komicky :)

Táto malá sova žije v starých ihličnatých a zmiešaných lesoch. Obľubuje vysedávanie na vrcholových púčikoch stromov, odkiaľ má pekný výhľad a jeho hlas sa dobre rozlieha. Často reaguje príletom na hlas konkurenčného samčeka. Dôležité je kde si sadne, a či ho dokážete ešte nejako posunúť. Kuvičok musí mať vo svojom teritóriu aj otvorenú plochu, holinu. Takéto miesta na okraji starých porastov vyhľadávam a snažím sa ho nájsť, neskôr privábiť. Niekedy, po zaznení hlasu, je jeho reakcia takmer okamžitá a zbadám prilietavajúceho drobca. Inokedy je aj niekoľkohodinové skúšanie bez odozvy. Nepodarilo sa mi odpozorovať, prečo v jeden deň reaguje dobre a inokedy nie.  Veľmi dôležité je, aby sa pri vábení, ak ho chcete používať, dodržiavali zásady. Určite to musí byť prirodzené. Nesmie to byť často a po vašom počínaní nesmie byť príroda ”zmätená”. V peknom slnečnom zimnom počasí nádherné vyniknú žlté zreničky kuvička. Okrem jari ho počuť aj v jeseni , kedy ma nepravý tok a aj jesenne prostredie, môže byť zaujímavejšie.

Ďalšou sovou, vyskytujúcou sa hlavne na území Východného Slovenska, je Sova dlhochvostá. Mnohí ju poznajú aj pod názvom uralka. Ja ju volám dámou či paňou bukových a jedľovo-bukových lesov a pralesov. Oproti kuvičkovi je neporovnateľne väčšia. Je našou druhou najväčšou sovou. Je to nádherná sova a vždy bola mojím fotografickým cieľom. Nebolo jednoduché ju nájsť, a aj keď som mal niekedy šťastie ju zazrieť, buď som nemal fotoaparát, alebo nebola možnosť urobiť fotku. Intenzívne som sa jej začal venovať minulý rok. Obhliadky lokality, pozorovania, denný rytmus, obľúbené stromy a miesta lovu.  Sova dlhochvostá si ma úplne podmanila. Jej vážny výraz, majestátnosť, tichý let, alebo naopak plieskanie krídel, nekompromisná obrana hniezdiska a mláďat.

Keď z lúk v okolí lesov pomaly mizne sneh, je možne túto sovu vystihnúť pri rannom love, alebo naopak, na sklonku dňa pri večernom. Mám skúsenosť, že je relatívne pravidelná a po dobu niekoľkých dní, týždňov som ju na rovnakom mieste videl niekoľko krát. Raz som dokonca zazrel pár vedľa seba, žiaľ nemal som fotoaparát a nepodarilo sa mi ich spolu zachytiť. Kým som sa vrátil spať, už tam samozrejme neboli, resp. som ich nenašiel. Ich prirodzené maskovanie v sivohnedých odtieňoch je v bukovom lese  dokonalé. Viackrát sa mi stalo, že som popri nej prešiel, no nepohla sa a ja som ju nezbadal. Až keď som niekoľkokrát to miesto obišiel lebo som ju ”tam niekde” zazrel. Pristávať sa mi ju však podarilo vidieť.

Sova dlhochvostá je relatívne tolerantná keď sa k nej približujete. Samozrejme určitú vzdialenosť treba dodržiavať. Najjednoduchšie sa fotí keď podriemkáva v priebehu dňa a podarí sa vám ju nájsť. Často sedáva na konári vedľa kmeňa, alebo na nejakom pahýli. Loví na lúkach a v presvetlených lesoch. Na rozdiel od kuvička sa pre svoje rozpätie krídel vyhýba húštinám a mladinám. Tie jej znemožňujú lietanie a hrozí jej aj zranenie. Taktiež, ak je zaujatá nejakou činnosťou, napríklad lovom, alebo pozorovaním vášho psa J, je možné ju fotografovať.

Samostatnú kapitolku, ktorá by sa dala napísať je fotenie odrastených mláďat, ktoré vyleteli, alebo spadli z hniezda a rodičia ich dokrmujú na zemi. Je to štandardný spôsob viacerých druhov sôv. Akurát sova dlhochvostá je naozaj voči tomu netolerantná a útočná. Robí pravidelné, aj kontaktné nálety. Ak takéto odrastené drobce nájdete a chceli by ste ich fotografovať, úplne namieste je si zabezpečiť prilbu. Opäť by som ale kládol dôraz na aspekt rušenia a vyrušovania. Ak vidíte, že vtáky nie sú v pohode, sú zmetené a plašia sa, treba okamžite odísť.

Sova dlhochvostá reaguje aj na hlas kuvička. Vo svojom teritóriu ho neznesie, a ak sa v realite stretnú, nekončí to pre kuvička dobre. Aj tento poznatok je možné využiť pri fotení. Myškovačka so zvukom pískajúcej myši pomôže tiež ako dobrý doplnok.

Mne sa páči, že sova dlhochvostá sa často vyskytuje v lesoch pralesového typu a pekná fotografia môže vzniknúť, nie len s nádherným jednoliatym pozadím ale aj orámovaná konármi, vetvami či schovaná za kmeňom stromu.

Tretím a posledný druhom, o ktorom by som sa chcel zmieniť, je myšiarka ušatá. Dôvod je jednoduchý. V zime sa tieto sovy združujú do kolónií a zimujú na viacmennej pravidelných zimoviskách. Tie sa z veľkej miery vyskytujú v podunajskej oblasti a nejaké tie myšiarky môžeme nájsť skoro v každej dedine. Zimujú v parkoch, na cintorínoch, v alejach a v hustých ihličnanoch. Často v desiatkových počtoch. Žiaľ, nemám ju zatiaľ odfotenú, lebo som zatiaľ za nimi nevycestoval.

V okolí môjho bydliska sa nevyskytujú zimujúce kolónie. Verím, že je to otázkou času a na ďalšiu zimu už pár záberov do mojej galérie pribudne. Budem rád ak nejaké fotky myšiarok od vás pridáte do galérie, alebo prispejete svojimi postrehmi v diskusii :)

Tieto sovy sú aj typickým sídliskovým obyvateľom. Je však oveľa ťažšie ich za svetla nájsť. Nočné pískanie mláďat v lete ruší mnohých pri spánku. Vtedy sa dajú „vystopovať“, ale za tmy však veľa nenafotíme.

Tajomnosť našich sôv ma vždy priťahovala. Túžba ich nájsť a odfotiť. Žijú v nie vždy „dokonalom” prostredí, náročnom na fotenie. Vytvoreniu fotiek často bráni  viacero prekážok. Technickú kvalitu môže znížiť aj zlé počasie, snehová metelica,  málo svetla v lese či neviditeľný konárik pred objektívom.

 Aj napriek tomu všetkému .... sú krásne, výnimočné a záhadné. Je viacero druhov, ktoré by som ešte veľmi rád dostal do svojej galérie, ako napríklad výr skalný, spomínaná myšiarka či pekná hnedá forma našej bežnej sovy obyčajnej. Želám aj vám veľa šťastia pri ich hľadaní a fotografovaní :)