Zážitky z nakrúcania: Majte rozum a neotravujte!

Napísal mi Ján Žitniak: „Ak môžem maličkú radu - rád by som si dlhšie vychutnal zábery z toho druhého videa (More a rieka), hlavne od 1:52, kde sa mi časy medzi jednotlivými strihmi zdajú byť prirýchle.“

Tu je to videjko:

Neurazil som sa a ani nenafučal. Je skvelé dostávať akékoľvek spätné väzby. Teším sa z nich.  Hľadám, kde som urobil chybu, že som Jankovi nedoprial plnohodnotný zážitok. Záleží mi na každom divákovi.

Ako strihať a nenudiť?

V prvom rade treba zdôrazniť, že hovoríme o videjkách, ktoré by sa dali nazvať živé dokumenty. Či skôr minidokumenty, ktoré vychádzajú z toho, čo sa práve deje, a zaznamenávajú udalosti bez vážnejšieho zamyslenia sa vopred. Nie je to žiadna presne pripravená filmová aktivita podľa scenára. Aj keď popremýšľanie a vymyslenie si ako s kamerou pracovať nie je na zahodenie. Skôr naopak. Kameramen takýchto drobných udalostí si však musí byť vedomý aj toho, že veci si síce môže vymyslieť, ale nakoniec sa vyvinú úplne inak. Dôležitá je patričná dávka improvizácie a neustáleho prispôsobovania sa s tým, že samotná myšlienka, ako bude výsledné videjko vyzerať, sa neustále mení. Je to zábavné a občas aj trochu na nervy.

Jedna možnosť je strihať to intuitívne a s citom. Že odtiaľ potiaľ. Záber po zábere. A ako bude, tak bude. Neexistuje presná poučka, ako by mali byť zábery za sebou nastrihané a uložené. Mali by však rozprávať príbeh a mali by obstáť a niečo vyjadrovať aj pri vypnutom zvuku. Dať na dôležitosť obrazu nútia aj sociálne siete, ktoré začínajú prehrávať videjká pri rolovaní automaticky bez zvuku.

Samozrejme, každý chce zaujať a žiadny autor prácne nestrihá videjká len pre to, aby ich mal alebo aby mal sledovanosť štyri.

Dôležité je dodržiavať základné pravidlá, ktoré vôbec nespočívajú v tom, že si strihač vtlčie do hlavy, že tu mám celok, potom dám polocelok, detail... Aby som to mal pestré. Pestré možno, ale nemusí to byť aj zaujímavé. Strihať s citom je pasia a dôležité je aj vhodne ukladať zábery.

Aby si mal strihač z čoho vyberať, najprv také zábery musí niekto nakrútiť :-) . O tom, ako strihať s citom a na ktoré strihové „zrady“ si treba dávať pozor, nabudúce.

Ucelené myšlienky

Strihať natívne je aj jediná cesta, ako uložiť zábery do niekoho rozprávania. Áno, dá sa ich aj len tak poukladať a nemyslieť hlbšie a obšírnejšie v súvislostiach s ostatnými vnemami. Kto však chce mať strih čistejší, aby mu obraz príjemne hral s dejom a so zvukom, mal by si dať záležať aj na hlase a strihať na konci viet či ucelených myšlienok. Alebo ak chce dej zdramatizovať, môže strihať aj po niekoľkých slovách.

Aj tu sme sa o to snažili:

A ešte jedna ukážka z dokumentárneho filmu danubeStory, pri ktorom sme sa aj učili strihať. Pri páleničiarovi z jednej z najchudobnejších oblastí Európskej únie na severe Bulharska vidno, že aj titulky sa nám menia na konci záberu, aby čo najmenej rušili alebo miatli diváka.

Po celý čas sme museli brať ohľad na dej, na slová, ich význam, intonáciu, ruchy... Jednoducho na všetko. Ako mladí, neskúsení filmári sme páleničiara nakrúcali na ostro ako prvý z dvadsiatich dunajských príbehov. A nakrúceali sme ho ešte raz, ako jeden z posledných. Po návrate domov sme totiž zistili, že sme pokašlali takú „maličkosť“, ako je zvuk. Všade nám to trieskalo, hlas bol často nezreteľný... Jednoducho hrôza :-) . Našťastie na druhý raz bol už aj páleničiar uvoľnenejší a... Opäť nás privítal ako svojich a nalial.

Strih do rytmu

Od začiatku ma strih do rytmu fascinuje. Keď som na niektorých filmoch, ktoré ma zaujali, skúmal, čím to je, prišiel som aj na to, že niektorí autori a strihači používajú metódu dodržiavania rytmu, ktorý si zvolia. Nestrihajú len s citom, podľa toho čo sa na obraze deje, ale aj tak, aby boli obrazy rovnako dlhé. V mojom videjku z poslednej dediny v dunajskej delte som si zobral do hlavy, že budem striedať trojsekundové zábery a občas pridám do rytmu aj nejaký päťsekundový.

Rytmus v strihu je úžasný. Vyžaduje oveľa viac sústredenia a vyberania najvhodnejších okamihov.

Ale! Rytmus je aj zrada. Vo veľkých filmoch strihaných do rytmu sa časom rytmus mení. Strieda sa aj podľa toho, či je práve dej pokojný a spokojný alebo sa dramatizuje a je akčnejší. Udržiavať nasilu jeden a ten istý rytmus dlhodobo je kontraproduktívne. Môže to fungovať iba chvíľu. Ani populárne piesne nie sú spravidla dlhšie ako dve až tri minúty. S dlhšími filmami strihanými do rytmu je to potom ako s albumami skladieb. Rytmicky by sa od seba mali jednotlivé časti odlišovať, aby neunudili.

Presne takto som to pokašlal aj v mojom videjku. Nielen Ján, ale ani niektorí ďalší diváci na konci už nestíhajú držať pozornosť. To je v poriadku. Moja vina.

Aj tu sme zvolili rytmický strih, ktorý dodal inak nudnej akcii akčnosť. Na to, aby sme ho dokázali vytvoriť, sme potrebovali veľa rôznych záberov. Dve kamery bežali a hľadali zábery takmer nepretržite.

Moje videjko má ako zvuk len originálne ruchy. Vyšší level by bol urobiť aj hovorený komentár na zvolený rytmus. Tak, ako som to vypozoroval v niektorých vážnejších a klasickejších dokumentoch najmä z produkcie BBC. Sú to tie obrazové eseje, nie filmy s kamerou z ruky, ktorá prenasleduje nejakého típka, ktorý rozhadzuje rukami, občas afektuje a tvári sa, že nad neho nie je :-) .

Výhoda detailnejšieho obrazu

To, čo si videokameramani ešte pred pár rokmi nemohli dovoliť, si videografi už môžu dopriať. Výhodou pre bohatšie obrazové kompozície začalo byť rozlíšenie HD a FullHD. S takýmto obrazom bohatým na obrazové body (detaily) a čistotu obrazu si mohli dovoliť ponechať dej v širšom zábere.

Divák na veľkej obrazovo jasnej ploche môže „zabodnúť zrak“ len do jednej jeho časti a o nič nepríde. V minulosti by to až tak dobre nešlo. Obraz mal nižšiu kvalitu a kalkulovať s upútaním pozornosti len na časť obrazu sa veľmi nedalo. Táto možnosť je skvelá. Zvyšok obrazu dotvára dojem a robí pozadie.

V minulosti bolo treba na dosiahnutie podobného efektu striedať zábery: niečo sa dialo, niečo sa mihlo v pozadí. Veľké celky boli v podstate len záber. Dnes to môže byť premyslenou prácou aj čosi ako záber v zábere, ktorý si divák sám nazoomuje pohľadom a keď sa v pozadí niečo šuchne, tak si na to švenkne – prejde po obraze.

Nie je to vo veľkosti obrazu, ale v jeho detailoch! Aj na smartfóne sa dá takto zadívať.

Na zadívanie sa:

Bez milosti

Pri akomkoľvek nakrúcaní treba mať predstavu o výsledku. Nie nadarmo si najlepší režiséri svoje scenáre nielen ukladajú do poznámok, ale si ich dokonca aj kreslia, aby mali predstavu.

Autor videa má často pocit, že nakrútil kopu úžasného materiálu, o ktorý nemôže diváka v žiadnom prípade pripraviť. To musí predsa svet vidieť, aby objavil obrazového génia! Lepšie je zostať skromný a mať rozum. Zbytočne neobťažovať diváka kvantitou, ale dať mu naozajstnú kvalitu. V hlave treba mať usporiadané, čo má videjko vypovedať.

Žiadny videotvorca netúži po tom, aby mu divák zaspával. A vynucovať si po dlhých nudných minútach pozornosť nástojčivým: „Počkaj, počkaj, už to príde. Videl si?“ Tak to nemá zmysel. To je otrava. Zábery treba bez milosti triediť a vyhadzovať.

Stane sa, že najmä dokumentaristi nahrajú tony videa, pretože nie všetko dokážu včas odhadnúť a pri nakrúcaní len z diaľky tušia, čo by sa im vo finále hodilo. To sa im potom chváli, že natočili desiatky hodín. A to sa im potom aj vyhadzuje...

Na videjko zo Sfantu Gheorghe v Delte Dunaja som mal len pár hodín. Zdržali sme sa sotva dva celé dni.

Písmenká

Titulky v obraze sú ďalšia dôležitá súčasť súčasných videí. Je to ďalšia vec, ktorú si môže dovoliť lepšie rozlíšenie a s ním súvisiaci detailnejší obraz. Neviem, či Janko stíhal čítať všetky titulky, ale ja sám som ich nestíhal :-) . A to som ich písal.

Asi som to opäť pokašlal tým, že som chcel videjko napchať tak, ako keď pozerám nejaké iné videjko, ktoré ma nadchne a hneď ma aj znervóznie len preto, že nestíham vnímať obraz, zvuk a k tomu aj čítať titulky.

Písmenká v obraze sú skvelá príležitosť, ako ho dovysvetliť a pridať ďalšie informácie. Ani s nimi sa to však nesmie preháňať. Bez zaváhania aj tu platí: menej je viac. Moderná doba si vyžiadala krátke videjká. Niekedy je aj minúta veľa. Nad tri minúty to už je minidokument či minifilm.

Ukážka strihu rovnako dlhých záberov celkom banálnej a nie príliš zaujímavej témy:

Tu asi Ján nebude protestovať, že mu zábery začínajú utekať, pretože videjko je kratšie a rytmus nezačína nudiť.

Zvuk

Pri videu – pohyblivých obrázkoch sú dôležité aj ruchy, komentár a hudba. To všetko je súčasťou strihu. Aj napriek tomu, že sociálne siete si pýtajú najmä obraz. Nie nadarmo sa hovorí, že pri videu a filme je zvuk polovica obrazu.

Napríklad niečo ešte nie je na zábere, ale v pozadí už počuť náznak zvuku. Alebo naopak. To všetko pomáha dotvoriť dojem z toho, na čo sa pozeráme. To všetko ovplyvňuje vnímanie obrazu.

Neraz som sa vzrušene a unáhlene chcel pochváliť videjkom v strižni niekomu, koho som mal práve poruke. Väčšinou som dopadol tak, že môj skúšobný divák ohrnul nos... Videl len surový nástrih bez zvukových vychytáviek. Hmmm... Keď som dotiahol zvuk a ukázal mu tie isté, nezmenené zábery, dočkal som sa uznania. No vidíš, je to oveľa lepšie, dobre si to prerobil. Lenže, ja som nič neprerobil. Len som zdokonalil ilúziu. Vlastne som ju len dotiahol do konca.

A vy ostatní píšte. Rád odpoviem nabudúce!