Dnešný svet ponúka naozaj kopu rôznych vychytáviek, kamerových stabilizátorov, rôznych držiakov či pák len na to, aby bol obraz nasnímaný fotoaparátmi čo najstabilnejší. Stabilizátory vo fotoaparátoch zatiaľ na stabilizátory v kamerách nemajú. Aj keď sa snažia, je konštrukcia kamier k stabilizácii priateľskejšia. Na cesty sú to však ďalšie „haraburdy“, ktoré sa nedajú využiť na iné veci.
A aj keď už budú fotoaparáty stabilizovať, aj tak bude treba techniku držať čo najpevnejšie v čo najstabilnejšej polohe.
Nalejme si čistého vína: Aj stabilizátory majú svoje muchy, ktorým sa dá predísť práve jednoduchými pomôckami, ktoré podporia ich efekt. Napríklad sa stačí trochu viac celkom prirodzene húpať a obraz so stabilizáciou objektívu či čipu síce bez trasenia, ale pláva. Ide o to byť čo najstabilnejší. V každom prípade. Aj bez elektronickej stabilizácie a aj s ňou.
Mnohé stabilizátory ma rozčuľujú tým, že pri dosiahnutí krajnej hranice ich pôsobenia sa jednoduchým šklbnutím kamsi vycentrujú... Je to nevyhnutnosť, v ktorej sa treba tak či tak spoliehať na pevné držanie.
Väčšina zo stabilizačných pomôcok aj dobre vyzerá. Žiaľ, skoro každá takáto pomôcka má aj nevýhody a obmedzenia. Vláčiť ich na cestách môže byť riadna otrava. Je príjemné dosiahnuť podobný efekt s čo najmenej vecami, ktoré sa navyše dajú využiť aj inak. Napríklad na to, na čo sú určené. Alebo na otváranie pív. :-)
Jasné, elektronický stabilizátor s tromi servomotorčekmi je jednoznačne top, ale aj s ním sa treba naučiť pracovať a chodiť. Ak má uniesť mirrorless alebo nebodaj FullFrame, bude aj dosť veľký a hlavne háklivý na prevoz. Nie je ani príliš operatívny na cestách. Vyvážiť, zapnúť a nosiť ho ako sviatosť oltárnu pred sebou, to nie je žiadna výhra. K tomu baterky, nabíjačka a neviem čo ešte...
S mechanickými stabilizátormi s protizávažiami je to asi ešte horšie. Kým sa ich človek naučí ovládať, lietajú mu na všetky strany a zábery skôr kazia, akoby im pomáhali. Najväčší nervák je, keď sa ich už nejaký neborák naučí ako tak ovládať a zrazu mu niekde začne fúkať vietor. To je ale škodoradosti.
Najlepšia stabilizácia sú tri nohy! Vhodný malý statív na cesty je skvelá pomôcka. Treba prekonať lenivosť a nosiť ho so sebou.
Ako pracovať s malým statívom, asi netreba vysvetľovať. Stačí roztiahnuť nohy a použiť statívovú hlavu podľa vlastnej voľby.
Na pohyb kamerou či fotoaparátom z jednej strany na druhú či zhora nadol je veľmi dôležité použiť kvalitnejšiu hlavu, ktorej pohyb je čo najplynulejší. S lacnou hlavou má človek akurát tak istotu, že jeho zábery budú celkom isto trhané a nebudú plynulé, nech urobí čokoľvek. Každú jednu treba najprv vyskúšať či vyhovuje rozmerom a hmotnosti fotoaparátu, aký odpor kladie jej pohyb, aké sú možnosti nastavenia odporu a čo všetko hlava umožňuje. Podľa potreby.
Ak sa videograf chystá hlavou pohybovať, musí si uvedomiť, že rozložený statív treba najprv vyrovnať tak, aby pri pohybe nemal na začiatku záber horizontálne vyrovnaný a na konci mu bude horizont padať na stranu. Pohyb kamerou prináša toto riziko. Dôležité je mať hlavu rovno. Preto by na nej mala byť vodováha. Potom stačí malý rozkladací statív vycentrovať jednoduchým posunom nožičiek, ak sa dá, a ak sa nedá, stačí nožičky skracovať.
Veľkou nevýhodou malých statívov je práve ich malosť. Zábery z oblasti okolo pupka riadneho chlapa nie sú práve v ideálnej výške. Veľa vysokých fotografov a kameramanov pri nakrúcaní z ruky má navrch práve pre svoj vzrast. Tak isto je to aj so statívmi. Vysoký statív sa dá podľa potreby znížiť, ale malý sa jednoducho predĺžiť nedá. :-(
Chiatura (Čiatura) je banícke mesto v Gruzínsku. Lanovky, ktoré slúžili ako mestská hromadná doprava tu postavili v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Tak, ako ich postavili, tak aj zostali. Miestni údržbári opravia čo zvládnu a koniec. Z lanoviek, ktoré vozili baníkov do práce a domov zostali funkčné len dve. Na jednom kopci stanica pri bani, dole prestupná stanica a na druhom kopci paneláky. Aj tie chátrajú. Život okolo nich poznačil úpadok ťažby mangánu. Kde sú tie časy, keď to tu kvitlo. Dnes už tu kvitnú iba plechy hrdzou. Aj veľký sovietsky vodca Josif Vissarionovič Stalin to tu miloval. Už ako mladý revolucionár sa skrýval pred cárskou políciou v bani číslo 25. Neskôr do tohto regiónu rozšafne invesoval. Vďaka tomu vznikol aj jedinečný systém lanoviek, ako mestskej dopravy. Bezpečnostný technik z Európskej únie by to tu asi neprežil. Niektoré kabíny nemajú ani núdzovú brzdu a ani iné zabezpečenie. Keď niečo povolí, kabína spadne.
Ja rád nakrúcam bez zbytočného hýbania hlavou. Je to náročnejšie na výber kompozície a predvídanie situácií, ale o to väčší efekt filmového záberu dokážem v cestovateľskej rýchlosti z obrazu dostať. Aspoň dúfam...
Moja voľba padla nakoniec na hlavu, ktorá sa dá veľmi rýchlo nastaviť ako vertikálne, tak aj horizontálne. Záber vyrovnávam vodováhou na displeji fotoaparátu a dvoma vodováhami na hlave. Na rýchlu prácu najmä v teréne využívam aj možnosť vypnutia aretácie, ktorá umožňuje nožičky viac roztiahnuť do strán. Môžem tak fotoaparát veľmi rýchlo vyrovnať a začať nakrúcať. Ak by som chcel hlavu ešte zmenšiť, neprekážala by mi ani guľová hlava.
Monopod pri nakrúcaní na cestách je najmä bez stabilizátorov vhodná pomôcka, ktorá dokáže dosť. Nie je to však všemocný pomocník. Aj monopod môže byť obmedzujúci. Pomáha napríklad pri nakrúcaní záberov z výšky. Stačí na ňom fotoaparát zdvihnúť nad hlavu, použiť čo najširší objektív a zrazu je na svete čosi ako „dron“ efekt. Len si netreba zabudnúť vhodne nastaviť displej tak, aby bolo zdola vidno, aký záber práve „monopodista“ sníma.
Nakláňanie monopodu je však veľmi neohrabané. Stalo sa mi, že práve monopodom som si niektoré zábery pokazil len preto, že ma zabrzdil či „potkol“ ten jeden pevný bod. Na nakrúcanie monopodom si treba dlho zvykať a nájsť si vlastné grify na jeho ovládanie.
Monopod sa dá použiť aj ako rýchly a jednoduchý stabilizátor s protizávažím. Stačí urobiť z palca a ukazováka prstenec , voľne ho ovinúť okolo závitovej základne fotoaparátu okolo monopodu a protizávažie je na svete. Samozrejme, je to vhodnejšie urobiť s patrične zníženým monopodom a nepotkýnať sa oň.
Túto vychytávku mám najradšej. Vyžaduje najmenej „haraburdičiek“ navyše a funguje so slušným efektom. Stačí na ňu len popruh fotoaparátu. Natiahnuť foťák na krku pred seba a nie veľmi, ale dostatočne pevne ho držať natiahnutý. Pri chôdzi mierne prikrčiť kolená a hlavne sa hýbať čo najpomalšie. Ešte pomalšie, ako si ktokoľvek myslí, že je pomaly.
Udržať obraz bez použitia stabilizátorov v objektíve či na čipe som sa rozhodol na nie príliš stabilnej palube ukrajinského trajektu Greifswald s domovským prístavom Panama na ceste krížom cez Čierne more. Samozrejme, aj poriadne fúkalo... Ako sa na mori patrí.
Ak si k fotoaparátu natiahnutom na popruhu pridám monopod, mám príjemnú kombináciu, ktorá nezavadzia a dáva mi ďalšie možnosti. Skvelé je využiť malú trojnožku. Fotoaparát natiahnuť na popruhu, roztiahnuť dve nerozložené nohy do strán. Držať ich za konce a skvelá operatívna stabilizácia je na svete. Pri snímaní za chôdze opäť treba ísť pomaly s mierne pokrčenými nohami.
Ak to statív umožňuje, dá sa tretia noha využiť na prehodenie cez plece, čo ešte zvýši efekt stabilizácie. Pri tomto snímaní treba mať záber vopred premyslený a nahrávanie zapnuté ešte predtým, ako vezmem nohy do ruky.
Stabilizovať zábery na dlhé ohniská bez elektronického stabilizátora je ešte zložitejšie. Tam funguje už len trojnožka pevne na zemi.
Ako každému starnúcemu chlapovi, aj mne šiblo. Alebo mi šibať neprestalo. Stal som sa dosť obstarožným backpackerom. K tomu si nedokážem predstaviť, čo by som robil bez fotografovania a nakrúcania. Preto hľadám jednoduché riešenia, ako urobiť obraz čo najlepším s čo najmenej pomôckami, ktoré sú ľahko dostupné a využiteľné aj inak.
Bratislavské cintoríny (3)
Predstavujeme: Wallerret - rukavice pre fotografov (2)
Fotosúťaž: Portrét mobilom (12)
Príslušenstvo, ktoré sa mi osvedčilo (1)