Zážitky z nakrúcania: Potýčka s políčkami

Jedným zo základných nastavení fotoaparátu na nahrávanie videa je aj výber rozlíšenia a spôsobu záznamu.

Najlepšie sa učí na chybách iných a ešte lepšie na vlastných. Každému sa občas pošťastí, že sa mu nepošťastí. Nakrúcať video fotoaparátmi je stále veľká výzva pri ktorej sa treba spriateliť s oveľa väčšou kopu nastavení, ako pri fotografovaní. Ten, kto berie život zľahka a na fotografovanie či nakrúcanie mu stačí iba stlačiť gombík, nech sa zbytočne nezaťažuje.

24 nie je riešenie!

Dať sa ohúriť filmovým nastavením 24 políčok za sekundu je veľmi ošemetné. Najmä ak na premietanie nie je k dispozícii zariadenie schopné prehrať bez problémov 24 obrázkov za sekundu.

Pes je zakopaný práve v počte zaznamenaných políčok a v obnovovacej frekvencii (refresh rate) prehrávacieho alebo premietacieho zariadenia a označuje koľkokrát za sekundu sa prekreslí obraz – napríklad na monitore.

Obnovovaciu frekvenciu udávame v hertzoch (Hz). Informuje o počte vykreslených obrazov za sekundu. Ak by sme v spomalenom zábere pozorovali monitor s frekvenciou 60 Hz, tak sa obraz zmení za jednu sekundu 60 krát. 50 Hz zasa 50 krát.

Zo zmätku týchto čísiel sa vykresľuje obraz. Záznam a prehrávanie by si k sebe mali nájsť cestu. V ideálnom prípade by mali byť zaznamenané v rovnakej frekvencii.

Nedokonalosť oka

Ak snímame rýchlosťou 25 obrázkov za sekundu, tak na monitoroch s frekvenciou 50 Hz sa za sekundu každý nasnímaný obrázok premietne dva razy po sebe, a je to. Ľudské oko si nič nevšimne. Je nedokonalé. Frekvencia je v pohode a aj matematicky sedí bez desatinných čiarok. Nič vážne sa nedeje ani ak je obraz nasnímaný rýchlosťou 30 obrázkov za sekundu a monitor či zobrazovacie zariadenie ide na 50 Hz. Obrázkov je dosť na to, aby prehrávací program najprv podľa algoritmu 5 obrázkov vyhodil, takže ich zostane 25, a každý premietne dvakrát. Obraz zostáva čistý a nikto si nič nevšimne.

Ani premietanie nasnímaných 25 obrázkov za sekundu nerobí problém na monitore so 60 Hz zobrazovaním. Matematicky na preskáčku niektoré obrázky premietne v sekunde systém tri razy, iné iba dva, a hotovo. Stále sa nič nedeje. Nedokonalosť funguje.

Filmársky pravek

Katastrofu prináša až snímanie 24 políčok za sekundu. Kedysi, vo filmárskom praveku, prišli na to, že 24 políčok za sekundu je ideálne na plynulé zobrazenie a je to aj dostatočne ekonomické na úsporu filmového materiálu.

24 políčok za sekundu bol filmový štandard. Lenže monitory začali premietať 50 alebo 60 obrázkov za sekundu.

Dnes je tento retronávrat síce celkom slušný obchodný ťah, ale pre prehrávacie programy pohroma. Najjednoduchšie by bolo jedno políčko jednoducho zdupľovať a potom tento celok premietnuť každé políčko dva razy po sebe a bude to na 5O Hz ok. Alebo ich zdupľovať viac, premietnuť dva razy a bude to ok aj na 60Hz. Lenže to jedno jediné políčko, ktoré teba dorátať, spôsobuje problém. Zrazu by bolo také isté políčko vedľa seba najmenej štyri razy, a to by už na obraze mohlo byť vidno. Väčšina prehrávacích programov si obraz prispôsobí tak, že si políčko navyše vymyslí. Zloží ho z toho, čo má. Prispôsobí vedľa seba stojace políčka a urobí nanovo nejakú skomoleninu, prípadne viac skomolenín.

Potom sa stane, že sa na videu či filme zrazu objavia duchovia, teda rozdvojený obraz. Vymyslený, rozdvojený, lebo čo iné mal chudák prehrávač urobiť, keď si zobrazovacie zariadenie pýta svoje.

Ak je obraz určený pre špeciálne premietacie zariadenia, ktoré šliapu v zobrazení 24 políčok za sekundu alebo ich násobkov, je všetko v poriadku. Z praxe je však jasné, že také nemá takmer nikto.

Tu je dôkaz, ako sme pri nakrúcaní dokumentárneho filmu o ľuďoch okolo Dunaja sami dobabrali nastavenia. Ako sme ho nenávratne „zduchovatelí“ vidno na niekoľkých miestach.

Prečo?

Moderné obrazovky, displeje či monitory majú obnovovaciu frekvenciu pevne danú hodnotu 50 Hz, 100 Hz a 200 Hz v Európe alebo 60 Hz, 120 Hz a 240 Hz pri TV určených pre Severnú Ameriku. Môžu to byť aj vyššie násobky základnej frekvencie 50 alebo 60. Iné hodnoty obnovovacej frekvencie televízory či monitory a projektory nemajú. Iba ak v reklamných ťahoch na rôzne vylepšenia obrazu.

Zbohom malé „i“

Aby to nebolo také jednoduché, duchov na videu môže spôsobiť aj jeho zaznamenávanie – prekladanie alebo neprekladanie. Počet políčok môže matematicky sedieť, ale! Významnú úlohu zohráva písmenko za počtom políčok záznamu. „p“ alebo „i“?

„i“ znamená prekladaný obraz a „p“ neprekladaný. „p“ znamená záznam celých obrázkov, akoby fotografií či políčok filmového pásu.

Našťastie moderná technika vďaka rýchlosti už ponúka záznam s písmenkom „p“, čo je celý obrázok. „i“ znamená, že záznam berie za sekundu iba pol políčka. Obraz ukladá tak, že ho zaznamenáva po riadkoch. Jeden obrázok, kopa riadkov... Na to, aby nebolo treba vysokú kapacitu záznamu, si „i“ systém pamätá na preskáčku obrázok za obrázkom iba každý druhý riadok. Následne ich pri premietaní vzájomne prekladá - ladí dokopy. Ušetrí tak množstvo dát.

Dnes už je efektívnejšie a reálnejšie zaznamenávať na „p“. „i“ dostáva zbohom. Obraz je tak čistejší a ak v nejakej predpotopnej televízii potrebujú prekladaný obraz, tak si ho ľahko prekonvertujú.

Nastavenie projektu

Kto to všetko pochopil, ešte stále nemá vyhraté. Stačí do strihového programu zadať na úvod nesprávne nastavenie projektu a môže opäť naháňať duchov. Pozor na počet políčok! Musia sa zhodovať s ich počtom na zázname. Ak ich bude iný počet, musí si nejaké program domyslieť a dorobiť. Výstup z editora by mal rátať aj s tým, ako sa bude obraz premietať, kde a na akých zariadeniach. A s tým treba rátať od samého začiatku už pri nakrúcaní.

Máte zaujímavé videá o ktoré sa chcete podeliť? Využite našu videogalériu!