Zážitky z nakrúcania: So statívom v dave

Zhromaždenie ľudí je ideálne miesto na tréning videografa. Samozrejme, iba do chvíle, keď nejde o život alebo o techniku. Vtedy to treba radšej rýchlo zabaliť.

Zabaliť to treba, pokiaľ sa niekto nechce stať slávnym odhodlaným reportérom. Ale ani to nestojí za zdravie či rozmlátený fotoaparát. Zvlášť v dnešnej dobe, keď sa médiá nielen na Slovensku dostali do mizérie a za videá či fotografie priamo z miesta diania sú ochotné platiť len minimálne a najlepšie vôbec.

Často sa stáva, že sa médiá hrajú na grandov a editori autorovi vysvetľujú, že mu predsa ponúkajú priestor na jeho dielko za ktorý nemusí platiť. Preto to často aj tak vyzerá. Zvolili prístup, ktorý neprináša nič osobité, zadarmo musia brať, čo je. A to čitatelia a diváci cítia.

Banalitka

Našťastie ešte vo svete existujú agentúry a médiá, ktoré si zachovali v rámci možností zdravý rozum a dokážu objednávku či kúpu obrazového materiálu zaplatiť. Kladú si pritom podmienky, ktoré zabezpečia, že obraz nebude vyzerať ako štandardná nahrávka človiečika, ktorý si kúpil niečo, čo zaznamenáva, a teraz pobehuje medzi ľuďmi a díva sa na nich cez optiku a displej.

Čím a ako ľudia, ktorí pre agentúry či platiace médiá obraz nakrútili, ich väčšinou vôbec nezaujíma. Dôležitý je výsledok. Nielen kompozícia, čistota obrazu, požadované rozlíšenie a dátový tok, ale aj taká banalitka ako je kamera na statíve, pokiaľ je to len možné. Samozrejme, pred slzotvorným plynom či počas úteku z miesta, kde sa deje niečo dramatické, to nie je možné. Ale sú aj takí frajeri, ktorí to dokážu. Zábery zo statívu sa cenia viac.

Rôzne prístupy

Ide aj o to, že na mieste zhromaždenia ľudí je väčšinou kopa kolegov a agentúra potrebuje byť v niečom iná a ponúknuť obrazový nadštandard. Štandard pritom je operatívna kamera z ruky. Na protifašistický pochod centrom Bratislavy 11. marca 2017 som priskrutkoval na pätku statívu Olympus OM-D E-M1 s objektívom Olympus M.Zuiko Digital PRO 12-40mm f/2,8 a externým mikrofónom. Zauvažoval som aj nad dlhším ohniskom, ale nakoniec som si ho nevzal. Práve preto, aby som bol dostatočne blízko a neuľahčoval si prácu dlhým sklom. Niektorí kolegovia volia takýto voyerský prístup. Ich obrazy sú menej osobné a divák stráca pocit, že by sa cítil akoby tam bol.

V dave sa pohybovala aj kolegyňa, ktorá cez mobil vysielala zhromaždenie naživo. Jej videjko má skoro hodinu. Obraz sa jej často nepozerateľne mihoce... Iný prístup. Kým ja som mal zadanie zhutniť obrazy do maximálne troch minút, pričom by žiadny nemal byť kratší, ako 6 sekúnd, aby si klienti agentúry – napríklad televízie či weby - mohli vybrať len zábery, ktoré potrebujú do spravodajstva.  Rýchlo po akcii nastrihané videjko tiež musí obstáť ako celok. Pre FOTOmu som ho upravil. Nechal som len obrazy z akcie. Tie tiež musia niečo vypovedať aj samostatne.

Medzi zábermi zo statívu je aj jeden zo statívu nad hlavou za chôdze vzad. Katastrofa, ktorá sa dá pozerateľne zvládnuť iba vďaka stabilizovaným čipom a objektívom. Olympus mi tu veľmi pomohol svojim stabilizovaným čipom. Bez neho by som taký videozáber neurobil, lebo by mi bolo nepríjemné, ako sa obraz šklbe a stáva sa naozaj nepozerateľným. Viem: ešte lepšia voľba by bola elektronický trojosí stabilizátor.

Názory sa rôznia

Niekto vníma spravodajské kamerové záznamy zo statívu ako filmovejšie, ktoré dávajú divákovi slobodnú voľbu zadívať sa v obraze kam len chce. Zábery z ruky, keď sa kamera hýbe, sa zasa iným zdajú vhodnejšie, pretože sú dynamické a vraj dokážu na pohľad lepšie zdramatizovať atmosféru. Niekedy neprimerane aj tam, kde sa nič nedeje. To médiám dáva lepšiu sledovanosť... :-) Udalosť, ktorá za nič nestojí, je tak zrazu pútavejšia.

Pri filmovaní, rovnako ako pri fotografovaní, sa snažím byť ľuďom čo najbližšie s tým, že príšerný zlozvyk pchať im pod nos superširokáč ma už našťastie prešiel. Ideálna vzdialenosť je, keď aj človek, ktorého práve nakrúcam, o tom vie. Môže zareagovať. Ako napríklad kamarátka na tejto demonštrácii. Priviedla si syna. Mával za pódiom vlajkou. Kamarátka ma poprosila, aby som zábery na neho nikam nedával, že človek nikdy nevie, kto si to bude pozerať... Sľúbil som jej, že ja to teda neurobím, ale čo kolegovia s dlhšími ohniskami, ktorých tiež chlapec zaujal... Že tým to asi všetkým nevysvetlí a ani ich nebude po jednom oslovovať.

Smiešny „statívista“

Dav je skvelý v tom, že prináša rôzne situácie na jednom malom koncentrovanom priestore. Sú v ňom aj emócie, gestá, odhodlanie v očiach. To všetko je pre videografa, kameramana či fotografa vzrušujúce.

Motať sa v dave so statívom je často smiešne.  „Statívista“ sa potrebuje najprv šikovne rozložiť, vyrovnať, nastaviť záber. U neho predvídavosť hrá oveľa zásadnejšiu rolu, lebo mu spustenie nahrávania dlhšie trvá. Stáva sa, že kým sa rozloží, zaujímavá situácia je preč. Ak sa vydarí, výsledkom sú zábery, ktoré vyzerajú aspoň „vážnejšie“ a premyslenejšie ako tie z ruky. Nieže by bolo nakrúcanie z ruky menej vážne a jednoduchšie. Z ruky si to dám nabudúce.