Zážitky z nakrúcnia: Medzi ropuchami

Už počas testu OLYMPUS OM-D E-M1 MARK II mi to nedalo pokoj. Na túto značku som v mojich fotoreportérskych časoch fotografoval. Všetci sa hnali za všelijakými kanónmi a mne to prišlo príliš zaradené. Nemám rád davy a hromadné blahorečenie nejakého kusu techniky. Nieže by som neuznával, že je perfektná.

V čase, keď som začal nakrúcať bolo jasné, že pri Olympuse nevydržím, pretože videjko z nich bolo otrasné. Vytváralo čosi, čomu na zahraničných serveroch hovorili s pohŕdaním: Želé efekt. Bolo to hrozné, obraz vďaka želé vyzeral neprirodzene vyhladene zložený z farebných fľakov.

Časy sa zmenili. Olympusom sa dá nakrúcať. Dokonca v niektorých momentoch mi vyhovuje viac než miláčik nekanónových videografov od Panasonicu. Mal som možnosť opáčiť aj model GH5. Je nepochybne skvelý a vyčítať sa mu dajú naozaj len somarinky. Tie sa nájdu aj u OLYMPUS OM-D E-M1 MARK II. Napríklad: Prečo je k nemu taký hrubánsky a nahlúplo vyzerajúci konsky popísaný popruh? Ale o tom viac v oneskorenom teste.

Ropuchy

Nakrúcať ropuchy na železnú studienku v Bratislave sa vyberám už niekoľko rokov. Vždy prídem neskoro. Tento rok to vyšlo.

Spočiatku to vyzerá, že žaby pred človekom nekompromisne zdrhnú a už sa viac neukážu. Nezdrhnú, len sa na chvíľu schovajú. Stačí trocha trpezlivosti, usadiť sa na brehu a ani vylezú. Po chvíli sa začnú cítiť bezpečne a „čumila“ si prestanú všímať, až kým neurobí prudké gesto alebo náhle nevstane. Stačí sa pohybovať pomaly, ladne a pozorovateľ má vyhraté. Aj ropuchy sú zvedavé. Po chvíli sa začnú venovať tomu svojmu - páreniu.

Obraz

Pri nakrúcaní nehýbem kamerou lebo to tak chcem a páči sa mi to. V niekoľkých prípadoch, keď je záber z nadhľadu som dal fotoaparát na statív, ako každý slušný fotograf. Dve nohy do vody, do blata, jedna na suchu vyklopená do boku o čosi viac, aby som neprišiel o foťák keby náhodou... Občas som mal aj ja pol topánky vo vode, občas som odušu krútil rukami, aby som nespadol a udržal balans. Zatiaľ mám ešte celkom dobrý stabilizátor. Ale ani Oly 1 Mark II na tom nie je zle. Stabilizovaný čip funguje skvele a keď sa k tomu pridá aj možnosť stabilizovaného objektívu a oba systémy navzájom spolupracujú, je to neuveriteľné. Nerád zaťažujem číslami od výrobcu, lebo bývajú zradné. Prakticky mi vyšlo, že je špičkový. Ale, na statíve som stabilizátory nepotreboval. Len ten svoj...

Zábery od zeme som si vychutnal. Mám rád rôzne vychytávky, preto rád pozerám na prsty špičke svetových kameramanov. Niekedy ma dokážu inšpirovať. Pred časom som videl making off o tom, ako nakrúcali seriál so známym zoologickým redaktorom BBC Davidom Attenboroughom. Jeden zo štábov „naháňal“ vtáky hniezdiace na zemi kdesi na severe zemegule. Hniezdenie prebiehalo medzi kopami veľkých a malých skál. Tam by statív nepoložili a nevyrovnali. A ak aj, tak by to trvalo tak dlho, že vtáky by omrzelo čakať. :-)

Štáb so sebou nosil zahrievacie vankúšiky, ktoré sa šupnú do mikrovlky a potom teplé priložia na krk alebo iné boľavé miesto. Jeden zo štábu rýchlo položil niekoľko takýchto vankúšikov na zem, kameraman na ne položil kameru, vyrovnal, nastavil, pritlačil a už aj nakrúcali. Mne stačil na malého naupaného Olympusa jeden takýto vankúšik. Je to rýchle, a veľmi operatívne. So žabami na Železnej studienke som strávil päť dní po dve až tri hodiny.

Strih

Najprv som si urobil v strižni širší výber, z ktorého som mienil poskladať príbeh. Z každého záberu som poctivo vyberal tri sekundy a ukladal ich za sebou. Tri preto, lebo som si to tak vymyslel. Zdá sa mi veľmi vhodná dĺžka jednotlivých záberov na videjko určené na pozeranie v počítači. Výsledkom toho snaženia bolo šesťminútové videjko z ktorého som začal postupne vyhadzovať zábery a ukladať ich tak, aby vytvorili aspoň nejaký príbeh. Zo šiestich minút zostali dve preto, lebo som od začiatku vedel, že pozornosť diváka viac neznesie a aj hudba sa končila v tom istom čase.

Zvuk

Originálne ruchy, ruch lesa pri rybníku zaznamenaný zvlášť na nahrávacie štúdio a hudba. Väčšina ruchov zo záberov mi nevyhovovala, pretože v nich boli počuť nárazy vetra do mikrofónu. Dole pri zemi je to s fučaním horšie, ako vo výške očí. Okrem toho som si do zvuku fučal aj sám. Ešte horšie by to bolo v časoch, keď som bol o dvadsať kilogramov vyžratejší. Ja som tomu síce hovorieval, že som tak geneticky mohutný a nie tlstý, ale to bola hlúposť. Nebol. Tuční ľudia príšerne fučia, v rôznych predklonených polohách ani nemôžu dýchať. Na nakrúcanie sa nehodia.

Originálne ruchy sú zapnuté pod niektorými zábermi, najmä počas hromadného zápasu samcov o samice. Pod niektorými zábermi sú ruchy z iných záberov, aby vhodne doplnili scénu a vytvárali dojem, ktorým som chcel diváka od začiatku dostať.

Hudbu som neukradol, ale vytiahol z free knižnice na youtube. Bola to tretia skladba na ktorú som klikol a už som ďalej ani nehľadal. Bolo mi jasné, že je to tá správna muzika.

Postprodukcia

Olympus tradične ťahá do teplejších farieb s miernou prevahou červenej. V tomto prípade to dalo záberom grády. Takmer na všetkých som vysolil saturáciu, zrovnal kontrast, aby bol šťavnatý a neprekážal a basta. Myslím, že viac nebolo treba.

Robiť pokusy a prispôsobovať si obraz na svoj vkus je kontraproduktívne. Vždy treba mať na pamäti, že každé zariadenie zobrazí videjko a aj fotografiu inak a z toho, čo autor videl pred sebou na monitore a čo si zaumienil nezostane väčšinou kameň na kameni. Rozumné je pokúsiť sa nájsť zlatú strednú cestu a počas postprodukcie upravovať obraz tak, aby vyzeral k svetu na čo najväčšom počte monitorov, displejov a televízorov.