Zlé obrázky s charakterom

V čase kovidu, keď sa naozaj nikde nič fotogenické na reportáž s ľuďmi nedeje, ma Ľubo Belák potešil možnosťou byť pri nakrúcaní jeho nového televízneho projektu Kde bola, tam bola… Pesnička, zostaveného zo starých archívnych spomienok na slávne pesničky slávnych hudobníkov.

Zjednodušene: Ľubo Belák je skladateľ, muzikant a televízny producent.

Trochu obšírnejšie: Robil všeličo. Trebárs aranžoval hudbu pre Radošinské naivné divadlo, s Jarom Filipom a dvojicou Lasica a Satinský dával dokopy legendárny album Bolo nás jedenásť. Býval hudobným režisérom Bratislavskej lýry, Bratislavských jazzových dní a festivalov politických piesní. Robil prácu televízneho dramaturga, spolupracoval na výrobe televíznej hitparády Triangel. Od roku 1992 je nezávislým televíznym producentom, produkoval relácie Čo dokáže ulica, Rhytmick, Život zvaný droga, Music klub a všeličo iné.

V archívoch sa kutre a reláciu Kde bola, tam bola… Pesnička si moderuje sám Ľubo Belák. RTVS ju odvysiela pravdepodobne až na jeseň tohto roku, na 65. výročie začiatku vysielania bratislavského štúdiu niekdajšej Československej televízie.

Do štúdia na nakrúcanie prvej série prichádzajú prví hostia.

Treba byť ticho!

Pri nakrúcaní treba byť ticho, lebo sa zvukár naštve. Ideálny je fotoaparát, ktorý ponúka možnosť zapnúť si tichú elektronickú uzávierku. Dôležité je pozerať pod nohy. Keď točí telka, káblov je na zemi veľa. Keby sa medzi kamerami zrúbal nemotorný fotograf, bola by to zábava.

Vyváženie bielej na mieste som neriešil. Fotografujem do RAW formátu a tak si ho v postprodukcii v pokoji nastavím, ako sa mi hodí. Podľa nálady teplejšie či studenšie farby.

ISO na moderných fotoaparátoch v takýchto prípadoch tiež nechávam na automatike, nech si vyberie. Väčšinou je automatická voľba veľmi rozumne nastavená. Moderné fotoaparáty kontrolujú expozičné časy spolu s ohniskom objektívov, vedia, či je zapnutý stabilizátor, sledujú pohyb fotoaparátu, jednoducho všetko. Niektoré menej, iné viac. Preto dokážu zvoliť úroveň momentálnej citlivosti čipu tak, že by som to sám lepšie neurobil. Skôr naopak. Automatika je opatrnejšia ako ja, ktorý si fandím, že udržím oveľa pomalšie expozičné časy.

Zázrak by bol zázrak

V štúdiu mi bolo na prvý pohľad jasné, že budem musieť upraviť expozíciu. Nasvietené postavy a tváre v totálne čiernom pozadí. Fungovala jednoduchá pomôcka: keď je na zábere šialene veľa čiernej plochy, treba expozíciu tlačiť do mínusu. Keby sme točili niekde v svetlom pozadí alebo trebárs na snehu, expozícia si bude prosiť potiahnuť do plusu. Niekedy to je viac ako jedno clonové číslo. Ja som mal v štúdiu korekciu -0,7, ktorú som pri niektorých záberoch v postprodukcii ťahal až na -1,5, aby boli tváre vykreslené a jasné.

Keby som nebol lenivý, tak si aj expozíciu nastavím komplet ručne s niekoľkými kontrolnými pokusmi a omylmi, aby mi nelietala. Takto mi trochu lieta, ale z toho ťažkú hlavu nemám. Aspoň sú tie obrázky s tou istou scénou trochu pestrejšie.

Svet by nemal byť monotónny. Takéto fotografovanie v jednej scéne v jednom malom štúdiu je na jedno kopyto. Menia sa len ľudia, ktorí nudne sedia, kde majú určené. Nič viac. Občas niekto zdvihne ruku alebo sa usmeje. Odfotografovať v takomto priestore nejaký zázrak by bol zázrak.

Po prvých dvoch výrobných dňoch som sa trochu cítil, akoby sa vlastne nič pandemické nedialo. Síce som mal na tvári rúško ako všetci ostatní, ktorí neboli na obraze, ale tí, čo boli pred kamerami, ich mali zložené. Dúfam, že kým to telka odvysiela, už ich naozaj nebude potrebovať vôbec nikto.

Cez prestávku som využil možnosť dať Ľubovi Belákovi zopár otázok. Veď je to človek, ktorý stál pri zrode videoklipov a je spojený s tými najhitovejšími hitmi, aké Slovensko kedy počulo a aj s ich obrazovým prevedením v hudobných reláciách.

Ako ste dospeli k slávnym klipom?

Vždy sme sa museli zmieriť s možnosťami technológií a snažiť sa s nimi vybabrať. Tie prvé neboli o ničom inom, len že prišla kapela do štúdia, nasvietili ju, ozvučili, zahrala a bolo hotovo. To boli začiatky. Režisér Janko Roháč ich začal inscenovať tak, že im vymýšľal príbeh.

Tvorba videoklipov začína veľmi jednoducho. V štúdiu bez veľkých efektov.

Kľúčovanie na jednofarebnom pozadí, do ktorého sa následne dalo doplniť čokoľvek, bolo isto príjemným oživením technických možností.

To bol zásadný zlom, ktorý nám dával možnosti urobiť pesničky atraktívnejšie. Ja som bol dramaturg. Dôležitou postavou bol režisér Juraj Takáč, ktorý v tom žil naplno, a technické riešenia prinášali kameramani. Spočiatku sme nakrúcali na pásy, ktoré sa ani veľmi strihať nedali. Zvyčajne sme zaznamenávali obraz z kamier živým strihom. Neskôr sme si vedeli pomôcť akýmsi zdupľovaním záznamu do jednoduchších technologických riešení, v ktorom sme urobili nástrelový strih, z ktorého sme následne strihali naostro podľa timecodov na originálnych pásoch. To bol začiatok novej éry klipov. Výborným príkladom využitia týchto možností a kľúčovacieho pozadia je klip skupiny Team Lietam v tom tiež…

Kľúčovacie pozadie spôsobilo revolúciu v tvorbe klipov.

Kľúčovanie bolo malým krôčikom v technike, ale obrovským krokom pre klipy.

Ďalším momentom boli tvrdé svetlá, ktoré vytvárali neosobnú atmosféru. Kameramani prišli na to, že keď natiahnu pred objektív pančuchu, tak podľa jej hustoty vznikajú síce zlé obrázky, ale s charakterom.

Grif s jemným závojom pred objektívom začali používať filmári na to, aby zjemnili krásu slávnych herečiek a urobili ich krajšími. Bol to akýsi skrášľovací filter minulosti. Celkom zaujímavo to funguje dodnes. Odporúčam vyskúšať aj fotografom.

Ďalším riešením k dosiahnutiu difúzneho, rozptýleného svetla bol dym. Na to nezabudnem. Keď sme zadymili štúdio, tak bolo pol dňa nepoužiteľné. Bol v ňom taký strašný smrad, že sa to naozaj nedalo. Mám jednu pamätnú reláciu, keď sme s Elánom zadymili bratislavský V-klub. To boli zlaté časy zadymovania. Prehnali sme to až tak, že nebolo vidno, kto hrá. Bola to doslova schizofrénia dymových efektov.

Dnes už je technika tak ďaleko, že si klip môže vyrobiť takmer každý s mobilom a v mobile.

Len to vedieť stlačiť, vypnúť a zapnúť je málo. Ani technicky zvládnutý strih ešte nie je výhra. Treba vedieť, prečo, kedy vypínať a zapínať a hlavne treba myslieť na toho, kto má byť divák. Ak je to len informácia pre mňa, tak v pohode, ale ak to má zaujať, tak v tom musí byť fór.

To nie je jednoduché.

Ďalšia schizofrénia bola v množstve strihov. Každú sekundu sa niečo menilo. Klipy boli ustrihané do nemoty a človek z nich nemal žiadny zážitok. Tejto módy som sa veľmi rýchlo vzdal. Nešvácam zábery jeden cez druhý, ale prispôsobujem ich textu a atmosfére hudby. Nerobím to podľa toho, čo chcem ja.

Ako sa to dá naučiť?

Je to o pokore a úcte k tomu, čo chcem dať na obraz. Bez pokory to je len o exhibícii tvorcu. Prerozprávaný príbeh sa zaujímavo dokáže vtesnať aj do jedného statického obrazu. V tom je to umenie.