Olympus M.Zuiko Digital 12-40mm f/2,8 ED PROma prekvapil. Skúšal som, ako blízko k fotografovanému motívu ma pustí a bol som prekvapený. Objektív ponúka slušné makro.

Boli časy, keď som nad múzeami ohŕňal nos. Nie to aby som v nich ešte fotografoval. Zdalo sa mi to akési plytké. Chcel som sa stať veľkým reportérom a nie sa zdržiavať zbytočnosťami niekde medzi „vykopávkami“. Lenže, teraz sa mi zdajú múzeá skvelé aj na fotografovanie.

Keď som v bratislavskej kaviarni Dobre Dobré občas popíjala kávičku, vždy mi napadlo, ako fajn by sa tento priestor fotografoval. Je to miesto s príbehom.

Niekedy mám chuť zapochybovať a povedať mu, že to sa už predsa tak nemohlo stať. Mohlo. Tomáša je plno všade kam príde. Ústa sa mu zastavia len málokedy. Nie sú to však len ústa, k svojim slovám zapája činmi celé telo.

Do Kramatorska som druhýkrát prišla v októbri 2016. Vojna sa vliekla. Stala sa únavnou. Vo víťazstvo ani žiadne rýchle riešenie už nikto neveril. Ľudia boli vyčerpaní. Konflikt môže v tomto štádiu zamrznúť na celé roky. Frontová línia sa nehýbe, znepriatelené strany držia svoje pozície, často len pár desiatok metrov od seba, sem – tam sa vystrelí a zomrú ľudia. Život na frontovej línii je stále takmer neznesiteľný. No svet to nezaujíma.

Už počas testu OLYMPUS OM-D E-M1 MARK II mi to nedalo pokoj. Na túto značku som v mojich fotoreportérskych časoch fotografoval. Všetci sa hnali za všelijakými kanónmi a mne to prišlo príliš zaradené. Nemám rád davy a hromadné blahorečenie nejakého kusu techniky. Nieže by som neuznával, že je perfektná.

Jeden deň som sedela v bunkri s ukrajinskými dobrovoľníkmi, ktorí pod vedením veliteľa Olega držali blokpost nad Mariupoľom. Rozprávali mi o tom, ako prišli brániť svoju krajinu, o svojich deťoch, ktoré poznajú iba vojnu, o tom, ako si za vlastné peniaze kupujú potrebnú výstroj aj aké knižky čítajú, keď majú na svojich pozíciách trochu voľno. Na druhý deň som sedela v dome, kde žili separatistickí vojaci, tiež dobrovoľníci. Rovnako zapálene mi rozprávali o svojej motivácii brániť svoju novú krajinu, DNR.

Piata liga dedinského futbalu v Kláštore pod Znievom. Prišiel som svetu dokázať, že aj na dedine sa dajú urobiť športové fotografie, ktoré sa budú aspoň trocha podobať na fotografie zo svetových futbalových zápasov. Prišiel som svetu dokazovať... A zrazu som zostal s otvorenými ústami čučať na chlapíka. Naozajstný frajer. Čo tam po mojom malichernom dokazovaní.

Okolo sa ozýva ostreľovanie a Žana si pilníkuje nechty. Život na frontovej línii je absurdný. Ale rýchlo si uvedomíte, že tá absurdnosť je nevyhnutná. Že ak vojna trvá celé roky, ľudia si musia poradiť. Nejako fungovať ďalej. Keď vojaci po sebe práve nepália, deti sa vonku bicyklujú.